Slovo „homeopatia“ už počul asi každý, kto aspoň raz zablúdil na nejakú internetovú diskusiu, či blog o zdraví. Ale ako všetci dobre vieme, počuť a vedieť nie je to isté. Poďme si teda rozobrať, čo sa pod týmto pojmom ukrýva.

Homeopatia vznikla v roku 1796, jej objav sa pripisuje Samuelovi Hahnemanovi, nemeckému lekárovi. Podstata sa dá vyjadriť latinským similia similibus curentur, čo v preklade znamená, „podobné liečiť podobným“ alebo ak to chcete vysvetliť viac polopatisticky, „klin sa klinom vybíja“. K tomuto objavu dospel potom, ako na sebe previedol pokus s kôrou chinovníka. Zjedol isté množstvo tejto kôry a sledoval, čo sa bude diať. Na jeho prekvapenie dostal horúčku, triašku, pociťoval bolesti v kĺboch, skrátka príznaky pripomínajúce maláriu. Neskôr sa dokázalo, že alkaloid chinín, ktorý bol súčasťou kôry, je efektívny liek pri liečbe malárie. Z toho vyvodil nasledovné: liek je účinný vtedy, ak vyvoláva symptómy podobné chorobe, ktorú lieči. Hahneman nezaháľal a spísal Materia Medica Pura, obsahujúcu niekoľko desiatok liečivých látok s indikáciami.

Toľko k histórii. Po prečítaní predchádzajúceho odseku sa môže zdať, že homeopatia je fajn vec, ako sa ale homeopatikum vyrába, čo to je?
Homeopatiká sú v súčasnosti bežne dostupné, dajú sa kúpiť v lekárňach. Často narazíte na homeopatiká od firmy Boiron, ktorá patrí medzi naj homeo-fabriky na svete. Celé know-how výroby spočíva v špeciálnom riedení roztoku, ktoré sa nazýva potencovanie. Medzi najčastejšie využívané patria centizimálne a decimálne potencovanie. Pri centizimálnom potencovaní je potrebné východziu tinktúru s obsahom účinnej látky zmiešať s 99 dielmi destilovanej vody s liehom. Následne sa len jedna stotina prenesie do inej nádoby, kde sa proces opakuje s ďalšími 99 dielmi. Podľa homeopatickej teórie, čím viac krát potencujeme, tým účinnejšia látka je. Výsledný roztok sa následne označuje CH a číslo vyjadrujúce počet zriedení (napr. CH30 znamená zriedenie východzej látky 30-krát). Ak sa použije decimálne potencovanie, princíp je ten istý, len sa použije 99 dielov tej istej zmesi a nie vody. Takto vyrobené homeopatiká sa označujú D a číslo.
Aby sa zistili účinky liekov, je potrebné vykonať proving, teda dokazovanie, čo sa má robiť len na zdravých ľuďoch (!!!). Podľa symptómov, ktoré vzniknú, sa potom určí indikácia.
Už len na prvý pohľad vidíme, že homeopatia je položená na presne opačnom princípe, než princíp terapie v modernej medicíne. Každá farmakologická učebnica a nakoniec aj skúsenosti lekárov hovoria, že liek je vtedy účinnejší, keď obsahuje viac účinnej látky (teraz vynechajme toxické účinky). Niekto sa teda musí mýliť…

Nebudem zbytočne naťahovať a poviem rovno, že moderná medicína sa nemýli. Homeopatiká na rozdiel od skutočných liekov nemusia prejsť rovnakými klinickými testami než sa uvedú do praxe. Nezisťuje sa farmakokinetika (čiže spôsob vstrebávania do tela, distribúcia látky v tele, atď.) ani farmakodynamika (účinnosť ako taká). Jednoducho sa začne predávať na základe tvrdení homeopatických firiem, že fungujú. V dobrej viere vedecky dokázať alebo vyvrátiť dôležité postavenie homeopatie v medicíne bolo a stále je vykonávaných niekoľko štúdií. Väčšina nepotvrdila nijaký účinok (linky uvedené na konci článku).
Isté zlepšenia stavu, ktoré nastali po prijímaní homeopatík, skúmali v roku 2005. Výsledky uverejnené v časopise The Lancet hovorili jednoznačne – ide o placebo.
V roku 2012 vyšla štúdia, ktorá sa zamerala na klinické štúdie homeopatickej terapie od 2005 do 2010. Dokopy išlo o 11 článkov, ktoré boli v týchto rokoch publikované v medicínskych časopisoch, ako aj v časopisoch zameraných na alternatívnu medicínu. Výsledkom bolo zistenie, že klinické efekty, ktoré niektoré články deklarovali, boli v skutočnosti nesprávne interpretované údaje, bias.

Uveďme si príklad: Známe homeopatikum Oscilococcinum (200 CH) sa používa na terapiu chrípky. Asi vás prekvapím, keď prezradím, že ide o 200 krát potencovanú kačaciu pečeň a srdce. V roku 2008 napísal Robert L. Park z Princetonskej univerzity článok, v ktorom vysvetľoval, že celý nám viditeľný vesmír má okolo 10na80 atómov a roztok jednej molekuly v celom tomto nám známom vesmíre by bol 40CH. Oscilococcinum by potrebovalo 10320 viac takýchto vesmírov aby existoval roztok s 200CH. Nebolo dokázané, že by Oscilococcinum bolo efektívne v terapii chrípky a chrípkových stavov.

Pozrime sa teraz na skúsenosti niektorých homeopatov. V istom článku sa píše, že homeopatovi zavolala prestrašená mama. Jej syn mal teploty, bolesti a bol bledý. Homeopat cez telefón bez bližšieho určenia diagnózy predpísal Calcarea carbonica (uhličitan vápenatý). Matka tento „liek“ podávala synovi každú hodinu a príznaky ustúpili. Večer sa teploty vrátili. Podľa homeopata to je dôkaz, že bol veľmi blízko, ale neurčil presne liečbu… Môžeme predpokladať, že takýmto spôsobom funguje viacero homeopatov. Spomínané symptómy mohli mať množstvo príčin, ktoré sa cez telefón nedajú diagnostikovať. Napriek očividnému neúspechu sa homeopat vyhovoril na nepresne zvolené homeopatikum. Ide o stav, kedy sa nie hypotézy upravujú podľa faktov, ale kedy sa fakty upravujú podľa hypotézy, čo s vedou nemá nič spoločné.

Ak trocha pohľadáme na internete, zistíme, že istý počet homeopatov má pred menom titul MUDr. Ako je teda možné, že človek študujúci medicínu odporúča homeopatiu? Nemôže na tom byť trocha pravdy? No nie je. Väčšina lekárov, z tejto skupiny, využíva homeopatiká len pri terapii málo závažných stavov, ako je napr. herpes labialis (opar). Istý pán docent, ktorý napísal aj predslov k homeopatickej príručke napriek svojmu komentáru homeopatiu pri terapii pacientov v nemocnici nevyužíva a spolieha sa iba na skutočné lieky. Tvrdenia niektorých internetových diskutérov, že homeopatia je vhodnejší spôsob terapie ako alopatia (rozumej metódy modernej medicíny), sú teda totálne neopodstatnené. Aj lekári, ktorí používajú homeopatiu ju berú iba ako doplnkovú liečbu, nie ako základ.

Dobre, niekto by mohol povedať, ak homeopatia funguje len na základe placeba, ako je možné, že sa využíva aj v terapii zvierat? Odpoveď je možno prekvapivá, ale predsa jednoduchá: placebo existuje aj u zvierat. Placebo efekt bol napríklad popísaný v experimente s potkanmi.

Ja osobne som sa pýtal na efekt homeopatík niektorých ľudí, ktorí mi prezradili, že ich skúšali. Ani jeden nepotvrdil účinnosť. Nakoniec som sa rozhodol pre pokus na sebe. Urobil som to z čírej zvedavosti. Mám alergickú rinitídu, čo znamená, že na jar kýcham, soplím, svrbia ma oči, niekedy to zájde až do takých extrémov, že mám kvôli kýchaniu poškodenú sliznicu a vyfukujem viac krvi ako hlienov. Bežne používam antihistaminikum Loratadin, ktoré s menšou pomocou intranazálne vpravených kortikoidov, potlačia všetky príznaky. Môj pokus začal vysadením bežne používaných liekov a kúpou homeopatika Rhinallergy od firmy Boiron. Zloženie homeopatika je: cibuľa kuchynská, ambrózia palinolistá, očianka lekárska, zlatobyľ obyčajný, sabadilla lekárska (všetko 5CH) a dichlórhydrát histamínu (9CH). Prečítal som si zopár diskusií, kde skúsení homeopati radili ako užívať Rhinallergy. Denne 6 tabliet nechať rozpustiť pod jazykom. Spísal som si zoznam mojich symptómov, krížikmi označil závažnosť a denne som si značil zmeny. Už po troch dňoch som tušil, že veci sa budú vyvíjať zle, keď sa mi objavil mierny alergický záchvat. Príbalový leták aj homeopati na internete vraveli, že musím vydržať týždeň, tak som záchvat prečkal a pokračoval v pokuse. Pokus sa mi nepodarilo dokončiť, pretože som na piaty deň dostal taký silný záchvat, až som musel behať rovno do lekárne, kde mi predali loratadin a príznaky do polhodiny ustúpili. Odvtedy sa nevrátili. Rhinallergy teda odporúčam kúpiť, iba ak chcete mať doma predražené sladidlo do kávy alebo čaju, keďže súčasťou tabliet je aj sacharóza a laktóza…

Homeopatiká sú napriek svojej nezmyselnosti bezpečné. Skonštatovala to aj americká FDA, ktorá prešetrila niekoľko prípadov ochorení, kde sa zvažovalo pôsobenie homeopatík, ale nič sa nedokázalo. Napriek tomu existujú štúdie, ktoré varujú pred vedľajšími účinkami, najčastejšie alergické reakcie a intoxikácie. Viacerí lekári, s ktorými som o homeopatikách diskutoval povedali, že napriek neúčinnosti by pacienta nasilu od homeopatie neodhovárali. Aj placebo niekedy pomôže…

Linky:

http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/22568455
http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/23185853

Dnes si povieme niečo o vitariánstve a jeho princípoch. Vitariánstvo je slovo, ktoré má základ v latinskom vita, teda život. Ľudia, ktorí sa riadia týmto životným štýlom, vitariáni, konzumujú iba rastlinnú stravu v surovom stave. Aké na to majú dôvody? Nuž, vitariáni tvrdia, že tepelné spracovanie potravy je pre človeka neprirodzené. Uvarená strava podľa nich ničí enzýmy a bielkoviny v potrave. Tento, relatívne nový spôsob príjmu potravy (z hľadiska evolúcie človeka), je príčinou mnohých tzv. civilizačných ochorení. Svoje tvrdenia podkladajú argumentami ako: ľudia sú bylinožravci, človek nie je prispôsobený konzumácii mäsa, nemá znaky mäsožravca, súčasné živočíšne potraviny sú aj tak značne chemicky spracovávané a teda obsahujú rôzne „jedy“. Vitariáni odmietajú aj surové mäso, keďže ide o mŕtvoly zvierat čo nespĺňa kritériá vitariánskej stravy – prijímať živé potraviny.

Lekári, ale aj nelekári, ktorí sa aspoň trocha vyznajú vo fyziológii, najčastejšie varujú pred deficitom vitamínu B12 (kobalamínu). Ide o vitamín, ktorý sa nachádza v živočíšnej strave, ľudské telo si ho nevie vyrobiť a v prípade jeho nedostatku, vzniká makrocytová anémia až príznaky demencie. Vysoký príjem vitamínu B12 naopak chráni starších jedincov pred atrofiou mozgu a rozvojom dementného syndrómu. Vitariáni tvrdia, že sa lekári a vedci mýlia a vitamín B12 môžeme získať aj inak, než iba zo živočíšnej potravy. Podľa ich teórie má organizmus dostatočný prísun B12, ak má fungujúcu zdravú mikroflóru (baktérie v čreve), ktorá B12 syntetizuje. Pravdou je, že baktérie patria naozaj medzi jedny z mála organizmov na Zemi, ktoré dokážu vitamín B12 syntetizovať (okrem nich ešte aj archeóny), ale napriek usilovnému hľadaniu, sa mi nepodarilo nájsť jediný odborný článok či štúdiu, ktorá potvrdzuje túto vitariánsku teóriu. Naopak som narazil na štúdie, kde sa napr. sledoval deficit B12 u 19 pacientov s psychiatrickou symptomatikou a z toho 14 boli vegetariáni, ktorí rovnako ako vitariáni odmietajú živočíšnu stravu. Štúdie dokazujú, že jedinci, ktorí odmietajú živočíšnu stravu majú vyšší výskyt deficitu B12, než ostatní ľudia. Deficit vitamínu B12 je u tejto skupiny ľudí zodpovedný za časté zlomeniny kostí. Niektoré štúdie, dokonca, poukazovali na možný súvis deficitu B12 s inzulínovou rezistenciou, čo by celú teóriu vzniku civilizačných ochorení podľa vitariánov stavalo na hlavu. Samozrejme, človek odmietajúci živočíšnu stravu môže tvrdiť, že on také problémy nemá, hoci je už niekoľko rokov vitariánom. Tu si treba uvedomiť, že v našej pečeni sú zásoby 2-5 mg vitamínu B12, čo postačí na 5-10 rokov (neplatí to pre kojencov, kde sa zásoby vyčerpajú do 5 mesiacov).
Vitariáni majú aj abnormálne nízku hladinu lykopénu, látky ktorá má protektívne účinky pred rôznymi chronickými ochoreniami a nádormi. Podľa niektorých vedcov (napr. v Cornell University) je lykopén dôležitejší antioxidant, než vitamín C.

Pozrime sa bližšie na prvú vitariánsku dogmu, „človek je bylinožravec“. Odhliadnuc od faktu, že ako bylinožravci by mali ľudia dosť veľký problém so spomínaným vitamínom B12, je potrebné si uvedomiť existenciu ľudských enzýmov, ktoré štiepia aj živočíšnu potravu. Tvrdenie, že naše črevá, podobne ako bylinožravci, majú dĺžku 8-krát väčšiu ako naša výška je smiešne. Pes alebo mačka (mäsožravce) majú dĺžku čriev 3-krát väčšiu v porovnaní s dĺžkou tela a naopak bylinožravce, ako dobytok, majú črevá až 20-krát dlhšie. Naša dĺžka čriev nás teda v žiadnom prípade nezaraďuje do nejakej skupiny.
Ľudia, na rozdiel od bylinožravcov, majú istý nemalý problém stráviť celulózu, hlavnú zložku rastlinnej stravy. A že naši príbuzní, opice, sú bylinožravce? Nie tak celkom. Jane Goodallová, študujúca primáty, už pomerne dávno odhalila, že divoko žijúce šimpanzy nemajú problém kvôli jedlu zabiť iné zvieratá. A keby aj nie, od opíc sme sa oddelili pred 6-14 miliónmi rokov a medzitým evolúcia pokračovala ďalej rôznymi smermi.

Druhou dogmou vitariánov je: varené jedlo nie je zdravé. Argumenty sú: vznik digestívnej leukocytózy (zvýšený počet bielych krviniek v krvi ako napr. pri bakteriálnej infekcii) po požití teplej stravy a tepelná deštrukcia enzýmov a bielkovín v potrave počas varenia. Opäť to nie úplne tak. Príjem varenej rastlinnej stravy zvyšuje hladinu lykopénu v tele (ktorá, ako sme si povedali vyššie, je u vitariánov nízka). Prečo? Po zahriatí dochádza k narušeniu bunkovej steny rastlinnej bunky, čo dopomáha k vyššiemu príjmu živín obsiahnutých v rastlinnej potrave. Ďalšia štúdia zasa dokázala, že uvarená mrkva zvýši príjem beta-karoténu, prekurzoru vitamínu A, hoci na druhej strane treba upozorniť na normálne hladiny beta-karoténu u vitariánov. Pravdou však je, že tepelnou úpravou potravín ničíme vitamín C, ktorý je termolabilný. Neodporúča sa ani ochucovať ešte horúci čaj citrónom, ak vám nejde iba o chuť. Vitamín C je prítomný vo veľkom počte ovocia a zeleniny a keďže aj uvarená zelenina obsahuje isté množstvo vitamínu C, pravidelná konzumácia ovocia a zeleniny (či už uvarenej alebo nie) v dostatočnom množstve nemôže viesť k jeho deficitu.
Vyprážanie, grilovanie, údenie spôsobuje tvorbu vedľajších toxických produktov ako sú napr. akrylamidy, nitrobenzén, nitropyrén, epoxidy, aldehydy, atď. Tieto látky sú kancerogénne a nijaký lekár by neodporúčal pravidelnú konzumáciu takto pripravenej stravy. Nemožno ale odsudzovať všetky formy tepelného spracovania jedla.
Digestívna leukocytóza je ďalší, pomerne, silný vitariánsky argument. Vitariáni sa často odvolávajú na štúdiu Paula Kouchakoffa, vedca z Inštitútu Klinickej chémie v Lausanne, Švajčiarsku, ktorý v 30. Rokoch minulého storočia zistil, že po zohriatí jedla nastáva v tele zvýšenie počtu bielych krviniek a pri konzumácii surovej stravy sa to nestane. Nikto netvrdí, že Paul Kouchakoff bol šarlatán, ale od jeho objavu sa tieto výsledky nepodarilo reprodukovať (niektorí dokonca tvrdia, že išlo o experimentálnu chybu). Zistil napr. že voda zohriata nad 88 stupňov spôsobuje po vypití leukocytózu (samozrejme po vypití ochladenej vody) a pod 88 stupňov nie. Práve tento pokus s vodou poukazuje podľa vedcov na možné chyby v experimente, keďže voda ako taká je netoxická. Každopádne vitariáni povedia A alebo nepovedia B. Kouchakoff sám tvrdil, že sa dá leukocytóze zabrániť vhodnou tepelnou úpravou jedla, napríklad varením vo vode, dusením a súčasnou konzumáciou aj surovej stravy (napr. zeleninová obloha). Okrem toho sa leukocytóza objavuje aj u zdravého človeka napr. po fyzickej námahe alebo v tehotenstve, čo skrátka znamená, že obyčajné zvýšenie počtu krviniek nemusí automaticky znamenať patológiu.

Porovnajme si uvarenú a surovú brokolicu. Teplo zničí enzým myrozinázu, ktorý štiepi isté látky na sulforafán. Sulforafán má protinádorové vlastnosti. Vyzerá to teda tak, že varenie zeleniny škodí živinám. Varením zeleniny však vzniká indol-3-karbinol, látka ktorá pomáha ničiť prekancerózne bunky (predtým než sa zmenia na malígne). A takýchto príkladov je veľa. Môžeme teda povedať, že áno, varením dochádza k strate niektorých živín, ale zároveň nám iné dodáva. Nič nie je čierno-biele, podstatné je mať pestrý jedálniček, nie zaslepene konzumovať úzke spektrum potravín.

Ďalším pomerne častým argumentom vitariánov je: všetka strava okrem surovej zeleniny a ovocia je chemicky upravovaná a obsahuje jedy. Samozrejme, je na tom kúsok pravdy, záleží ale aké potraviny nakupujete. Je rozdiel kúpiť si biely chlieb, plnotučné mlieko, husaciu masť, slaninu, majonézu, paštétu v konzerve, čipsy atď. a kúpiť si celozrnné pečivo, kuracie mäso, ryby, syr, biely jogurt či cereálie (naschvál som vynechal zeleninu a ovocie). Človek pravidelne konzumujúci prvú variantu bude mať skôr či neskôr určite nejaké chronické ochorenie, začne to vysokým cholesterolom, následne cievne problémy atď. Človek pravidelne konzumujúci druhú variantu (samozrejme aj zeleninu a ovocie) sa nemusí obávať predčasných zdravotných komplikácií, ak zároveň vykazuje dostatočnú fyzickú aktivitu. Zatiaľ som nepočul o tom aby v nemocnici ležal niekto kvôli intoxikácii chlebom alebo mäsom, naopak (ako je vyššie spomenuté) nájdu sa v nemocnici pacienti, ktorých zdravotný stav je priamym výsledkom tzv. alternatívneho životného štýlu. Chronické ochorenia, ako je porucha metabolizmu tukov, srdcovo-cievne ochorenia a podobne sú komplexné záležitosti a ich príčina sa nemôže zvaliť len na konzumáciu mäsa a varenej stravy.

Aké sú teda výhody vitariánstva? Medzi pozitíva môžeme zaradiť zníženie LDL cholesterolu (známeho ako zlý cholesterol) a triacylglyceridov, čo sa prejaví na viditeľnej strave váhy. Nemecká štúdia z roku 2003 dokázala, že prísun veľkého množstva rastlinnej stravy znižuje riziko vzniku rakoviny prsníka. Negatíva sú spomínaný deficit vitamínu B12, znížené hladiny HDL cholesterolu (tzv. dobrý cholesterol), zvýšené hladiny homocysteínu (spôsobuje zvýšené kardiovaskulárne, neuropsychiatrické riziko a má súvis so zvýšeným výskytom zlomenín u starších jedincov).

Cieľom článku nebolo nahovárať na zvýšenú konzumáciu živočíšnej stravy, zelenina a ovocie majú veľmi dôležité miesto v potravinovej pyramíde a každý lekár určite odporučí ich denný príjem. Mäso, najmä červené, sa u pravidelných konzumentov určite podieľa na ich zdravotných problémoch a neodporúča sa každodenná konzumácia, ale úplné vylúčenie živočíšnej a varenej stravy z jedálnička je vedecky neopodstatnené.

V súčasnosti zažíva céčko tzv. Boom. Veľa ľudí o ňom číta na rôznych fórach, diskusiách o zdraví a podobne. Nedávno sa mi dostala do rúk kniha s názvom “Vitamín C a megaskorbická liečba” (autor: Peter Tuhársky), ktorá sa tvári vedecky a poukazuje na až neuveriteľné (priam biblické) liečebné možnosti céčkom. Dá sa povedať, že obsahuje všetky existujúce (vedecky aj nevedecky podložené) indikácie jeho využitia. Prišlo mi to ako skvelý nápad, napísať akúsi recenziu tejto knihy a tým zároveň potvrdiť alebo vyvrátiť niektoré bežne šírené tvrdenia.

Skôr než prejdem k samotnej knihe, rád by som sa zastavil pri všeobecných informáciách, ktoré sa bežne učí každý lekár, biológ, chemik, farmaceut, veterinár alebo iný vedec v rámci prírodovedných odborov.
Čo je to vitamín C? Kyselina askorbová (čo je chemický názov céčka) alebo tiež askorbát, je vo vode rozpustný vitamín, ktorý je pre život človeka nevyhnutný. Slovo vitamín samo o sebe znamená, že si telo túto látku nevie samo vyrobiť a musí ju teda prijať v potrave. V rámci živočíšnej ríše sme smoliari, okrem nás, ľudí, nemajú túto schopnosť iba dva druhy tzv. vyšších primátov, niektoré vtáky a hlodavce. Ostatné živočíchy majú enzým, ktorý je schopný biosyntézy askorbátu. Prečo to tak je, je ťažko povedať. Pravdepodobne sme túto schopnosť stratili v procese evolúcie nejakou mutáciou.
Vitamín C je kofaktorom viacerých enzýmov v tele (čo znamená, že bez neho by tieto enzýmy nemohli plniť svoju funkciu) a má významný vplyv na tvorbu kolagénu. Medzi veľmi známe účinky patria antioxidačné vlastnosti – inhibuje oxidáciu iných molekúl, čo je dôležité, keďže nedostatok antioxidantov (nielen céčka, ale aj vitamin E, glutatiónu, niektorých enzýmov atď.) spôsobuje oxidatívny stress, čo vedie k poškodeniu buniek. Vitamín C sa nachádza aj v žalúdočnej šťave, kde zabraňuje tvorbe konkrétnych mutagénov.
Ak je céčka veľmi málo, až žiadne (avitaminóza), vzniká ochorenie skorbut, ktoré sa prejavuje únavou, letargiou, anémiou, bolesťami kĺbov, svalov, krvácaním (často z ďasien), poruchou hojenia, psychickými, neurologickými zmenami a v prípade neliečenia až smrťou. Našťastie je v súčasnosti veľmi zriedkavé. Existujú hypotézy, že chronický nedostatok céčka je jednou z príčin aterosklerózy. Skúma sa súvis mierne zvýšenej hladiny céčka so zníženým rizikom kardiovaskulárnych štúdií, no je potrebný ďalší výskum na jednoznačné závery. Terapeuticky sa používa iba ako prevencia skorbutu (dostatok céčka je v potrave, samozrejme, za predpokladu, že máme pestrý jedálniček), ako adjuvantná terapia sa používa pri rôznych, najmä infekčných ochoreniach, avšak sám o sebe ich nelieči!!!

Tak prejdime k veci! Celá knižka je pomerne dlhá a venuje sa rôznym témam, od histórie, medicíny, chémie až po biológiu, takže nie je v mojich silách komplexne sa vyjadriť ku všetkému. Podrobnejšie rozoberiem iba medicínsku stránku. Celá kniha sa zameriava na intravenózne podanie megadávok Céčka, až okolo 30 g, a to aj pri terapii bežnej nádchy či chrípky. Len pre porovnanie, podľa WHO je odporúčaná denná dávka pre dospelého muža 90 miligramov, pre ženu 75 miligramov. Dávka sa zvyšuje v tehotenstve, niektorí odporúčajú zvýšiť dávku u fajčiarov atď., ale to stále ani zďaleka nedosahuje takéto megadávky.
Zopár vecí na úvod. Po prvom rýchlom prečítaní som narazil na niekoľko menších chýb. Už v abstrakte sa píše, že nie sú známe prípady toxického predávkovania vitamínom C a že jediným známym prejavom je mierna hnačka. Našiel som zopár zdrojov (1, 2), ktoré poukazujú na súvis megadávok vitamínu C a zvýšenie rizika vzniku obličkových kameňov. Pri zvýšenom príjme kyseliny askorbovej dochádza k zvýšenému vylučovaniu oxalátov, ktoré tvoria kryštáliky a kamene v obličkách, resp. v odvodných močových cestách. Mimochodom, tento fakt sme sa učili ešte v rámci výučby biológie na strednej škole. Samozrejme, spomínaný vedľajší účinok nie je častý, u ľudí so zdravými obličkami a s dostatkom vitamínu B6 by nemalo hroziť nijaké nebezpečenstvo. Iné popísané vedľajšie účinky sú napr. supresia produkcie progesterónu (jeden z pohlavných hormónov u žien). Hoci to nie je dokázané ako kauzálna príčina, uvažuje sa aj o vysokých dávkach vitamínu C.
Ďalej sa v abstrakte píše:

“Výskum megadávok vitamínu C je na pokraji záujmu medicíny a väčšina lekárov v bežnej praxi takéto využitie nepozná”.

To nie je pravda, stačí si otvoriť pubmed.com a zadať slovo “ascorbic acid”. Ihneď bolo nájdených 2248 štúdií a článkov. Okrem toho, terapiu Céčkom využívajú u niektorých pacientov na onkológii (k nádorom sa vrátim neskôr). Ja osobne som držal v ruke chorobopis pacienta s feochromocytómom a metastázami, ktorému bola na základe existujúcich štúdií, ktoré dokazovali určitý efekt u tohoto KONKRÉTNEHO nádoru, schválená experimentálna terapia vitamínom C. Čiže opäť tvrdenie, ktoré si autor knižky takpovediac „vycucal z prsta“. Antilekárska nota je však známym nástrojom šarlatánov.
Ak sa pozrieme na zoznam použitej literatúry, tak si všimneme, že autor čerpal aj od MUDr. Elekovej – česká (alternatívna) lekárka, na ktorú nedávno podali trestné oznámenie za šírenie poplašnej správy. Lekárka totiž vyhlasuje, že očkovanie je nepotrebné až škodlivé. Skrátka na základe týchto niekoľkých informácií už možno odhadovať, že kniha nie je hodnoverná a ťažko zisťovať čo je pravda (nájdu sa v nej aj pravdivé tvrdenia) a čo je upravená pravda až klamstvo. Okrem toho v predslove nechýba odkaz na benevita.sk, čo je stránka, kde sa predávajú rôzne pofidérne výživové doplnky a čudesné alternatívne spôsoby terapie. Ja to teda celé chápem ako šikovnú reklamu.
Následne príhovor autora trochu odporuje celej filozofii, ktorú popísal v abstrakte, a síce, že lekári nevedia o tejto problematike skoro nič.

“Ak niekto prikročí k praktickému uplatneniu týchto informácií, napríklad sa rozhodne použiť niektorý z uvedených postupov, a sám nie je lekárom, mal by konať pod vedením lekára, alebo prinajmenšom s jeho vedomím.“
Každopádne sa to inak ani nedá, lebo väčšina laikov si nevie doma napichnúť žilu a spustiť 20 gramov céčka…
A posledný bod, než sa začnem zaoberať konkrétnym využitím vitamínu: v úvode autor uvádza, že vychádza

„z publikovaných prípadových štúdií a praktických klinických skúseností, a doplnené sú hypotézami a náhľadmi ich autorov na mechanizmy účinku týchto postupov“.

Sám teda priznáva, že si vyberá zo štúdií len to, čo sa mu páči a domyslí si ako to napísať aby to sedelo jeho teórii.

A konečne praktické informácie. Preskočím kapitoly a začnem 6. kapitolou: Využitie vitamínu C pri konkrétnych stavoch.

Vírusové infekcie:
Píše sa, že je treba dodržiavať Klennerovo pravidlo: „Liečba je úspešná len vtedy, keď je intenzívna. Dávky vitamínu C musia byť masívne a časté a musia sa podávať pravidelne vo dne v noci.“
Klenner bol americký lekár, ktorý experimentoval s vitamínom C. Vraj inšpiroval aj Paulinga k tomu aby presadzoval terapiu Céčkom.
Ja som našiel na internete zmienku o troch jeho štúdiách, venovali sa najmä poliomyelitíde (detská obrna) a jej terapii céčkom. Štúdie sú z rokov 1949, 1952 a 1951. Bohužiaľ, keďže ide o staré štúdie, nebol k dispozícii ani text, ani abstrakt, jediná možnosť ako si prečítať jeho štúdiu, je zohnať si odborný časopis z týchto rokov. Neviem teda, akú mal metodiku výskumu, aké mal výsledky, skrátka nič konkrétne. V roku 2002 vydal iný lekár, Thomas Levy, recenziu na jeho štúdie, keďže išlo o pomerne kontroverznú tému. Chcel zistiť, či Klenner naozaj na niečo prišiel, alebo má iba nesprávne výsledky. Výsledok je: jeho výskum nezodpovedá štandardom modernej metodológie, nemožno teda brať jeho výsledky za pravdivé.

Ďalej sa píše, že C je vhodný na terapiu nádchy. Na internete som našiel len štúdie, ktoré sa zaoberali vírusom chrípky, k nádche sa nenašlo nič. Povedzme, čisto hypoteticky, že to je pravda. Bežná nádcha sa lieči 7 dní. Spôsobuje ju najčastejšie koronavírus, rhinovírus alebo RS vírus. Ak by som chcel liečiť nádchu megadávkami vitamínu C, musel by som ísť minimálne k ambulantnému lekárovi, ktorý mi vitamín podá. 7,5 g vitamínu C stojí okolo 16- 20 eur. Poisťovňa to neprepláca ani onkologickým pacientom. Keby som sa chcel liečiť napr ja, podľa Klennera by som potreboval prijať 1 gram vitamínu C každú hodinu, po 2 dňoch 10 g denne. To by ma stálo cca 150 eur, ak by som sa liečil iba 3 dni!!! A okrem toho by som blokoval ambulanciu celý deň, lebo by som musel byť neustále napojený na infúziu. Asi by som radšej ten týždeň poležal. Skrátka, poukazujem absurditu záležitosti. Štúdie ukazujú, že suplementácia vitamínu C vitamínovými doplnkami pri nádche nemá vplyv na jej výskyt v populácii. Zvýšiť príjem vitamínu C sa odporúča, skráti sa trvanie nádchy, ale určite nie v megadávkach.

Pri víruse chrípky to je iná vec. Podľa viacerých štúdií (1, 2) vitamín C tento vírus ničí. Opäť, ako monoterapia je to nezmysel. Intravenózne podanie by pripadalo do úvahy v kombinácii s antivirotikami u pacientov s ťažkými komplikáciami chrípky. Ako podporná terapia stačí počas chrípky zvýšený príjem vitamínu C citrusovými plodmi a/alebo celaskonom. Určite výraznejšie pomôže oseltamivir, ktorý čím skôr je podaný, tým je výraznejšia šanca na vyliečenie. Sú na to dôkazy v zmysle EBM. Napr. ak podáte oseltamivir do 24 hodín od objavenia sa príznakov, skráti sa ochorenie o niekoľko dní.
Ďalej sa píše, že céčko je zázračný liek na infekčnú mononukleózu, ktorú vyvoláva Epstein-Barrovej vírus. Podľa jednej štúdie to naozaj funguje, ale iba v umelých podmienkach, mimo tela a v tele nijako neovplyvní vývoj choroby.

Na pásový opar (herpes zoster) môže mať céčko pozitívny vplyv v tom zmysle, že zmierni bolesti, resp. znižuje riziko vzniku postherpetickej neuralgie, teda bolestí spôsobených trvalým poškodením nervu. Určite ale trvalo nezničí vírus, ktorý ostáva v tele po celý život.
Bežný herpes vyvoláva vírus herpes simplex (HSV1). V tomto prípade som naozaj našiel štúdiu, ktorá vraví, že C má význam v KOMBINOVANEJ terapii herpesu.
Osýpky – našiel som štúdiu, ktorá hovorí, že vitamín C ani E nemajú vplyv na ich vývoj a priebeh.
Poliomyelitída (detská obrna) – celá práca doktora Klennera spočíva najmä v tom, že dokázal vyliečiť deti s poliom len pomocou vitamínu C. Ja som úplnou náhodou našiel odborný článok, ktorý hovorí, že skorbut sa môže prejavovať ako pseudoparalýza!!! Tu už síce zachádzam do špekulácií, ale teoreticky (ak chceme veriť, že Klenner vedome nezavádzal pri výskume) mohlo dôjsť k zámene diagnóz. Tým pádom by celá jeho práca bola postavená na zlom základe. Nenašiel som žiadnu štúdiu, ktorá by dokazovala, že polio sa dá vyliečiť vitamínom C.
Encefalitída – štúdia hovorí, že pacienti infikovaní vírusom kliešťovej encefalitídy nemali nijaké zmeny hladiny vitamínov. Opäť som tu našiel malú, ale podstatnú chybu, pri herpetickej encefalitíde dochádza k úmrtiu v 70% a nie v 30% prípadov.
Podobne v prípade ostatných ochorení (AIDS, besnota, atď.) som nenašiel nič, čo by potvrdzovalo účinok vitamínu C. V niektorých prípadoch je však už uvažovanie o takejto liečbe absurdné.. napr. v prípade besnoty máme efektívny spôsob liečby, resp. ochrany aj po kontakte s ochorením. Ak sa po pohryzení besným zvieraťom stihne podať očkovacia látka skôr, než vírus napadne centrálny nervový systém, je všetko OK. Ak sa však nepodá, smrť si po pacienta príde prakticky v 100% prípadoch. A to mimoriadne krutým spôsobom pri plnom vedomí. Neriskoval by som smrť terapiou vitamínom, zvlášť ak neexistuje nič, čo by nasvedčovalo možný úspech…

Parazity
Uvádzajú terapiu trichinózy. Ide o červa svalovca špirálovitého (trichinella spiralis), ktorý sa zapuzdrí vo svale a spôsobuje bolesť, horúčky, atď. Existuje zopár, a tým myslím naozaj málo štúdií o terapii tejto choroby vitamínom C, ale ani jedna nebola na ľuďoch, iba na zvieracích modeloch. K vyliečeniu choroby nedošlo, iba k úprave niektorých vnútorných parametrov.

Baktérie
Záškrt – opäť nijaký dokázaný efekt, okrem toho máme na záškrt efektívne lieky (a hlavne – efektívne očkovanie). Opäť tu hrozí smrť, čiže by som veľmi neexperimentoval. Našťastie, vďaka očkovaniu je na Slovensku záškrt minulosťou už desiatky rokov. Dúfajme, že to tak ostane aj napriek snahám pána Filla.
Tuberkulóza – istý efekt sa pozoroval (1, 2), ale opäť to chorobu nevylieči.
Priznám sa, že ostatné (čierny kašeľ, osteomyelitída, helicobacter, …) som už nevyhľadával.
Z farmakodynamického pohľadu mi to príde nelogické, že nejaká molekula dokáže, údajne, zničiť všetky škodlivé mikroorganizmy, či ide o vírusy RNA, vírusy DNA, baktérie G+, G-, intracelulárne baktérie, červy… a našim vlastným „dobrým“ baktériám nič nespraví. Neverím, že v prírode existuje látka, ktorá selektívne ničí len to, čo človeku škodí. Samozrejme, nie je podstatné v čo verím, ale aké sú fakty a dôkazy, ktoré vyššie spomínané tvrdenia nepotvrdili.

Ostatné pseudoindikácie:

Septický šok je ďalšia téma, ktorou sa autor knihy zaoberá. K tomu poviem iba toľko: ak by som ako lekár liečil akýkoľvek šok vitamínom C, tak by som sa poriadne dlhú dobu musel dívať na panorámu Ilavy cez malé, mrežované okienko. To je, asi ako keby som pacientovi s infarktom myokardu začal masírovať nohy. Šok znamená taký pokles tlaku krvi, že nedochádza k vyživovaniu životne dôležitých orgánov a hrozí ich „odumretie“ – laicky povedané. Septický šok má k tomu navyše príznaky vysokej teploty, poruchy koncentrácie kyslíka v krvi a masívnu infekciu v tele (tzv. otrava krvi). Ako by sa niekomu upravil tlak z 80/40 na 120/70 len vďaka vitamínu? Ako by vitamín vedel, že teraz treba zvýšiť tlak? Prečo by ho nezvyšoval aj u zdravého človeka? V knihe sa píše, že vitamín C umožňuje dostatočnú produkciu NO (oxid dusnatý). Zhodou okolností ide o molekulu v tele, ktorá má najsilnejší vazodilatačný účinok, efekt by teda mal byť, že sa tlak ešte viac zníži.
Ďalej sa, vraj, vitamínom C dajú liečiť otravy alkoholom, CO, hubami, hmyzom, medúzami, hadmi, … Jednoducho liek na všetko. Panacea (–> patognomický príznak šarlatánstva). Akurát to nikto nikdy neoveril, a ak aj autor knihy udáva nejaké pseudodôkazy, tak kombinuje chémiu a svoje hypotézy.
Otrava barbiturátmi, amfetamínmi – obe skupiny látok majú protichodný efekt. Barbituráty človeka utlmia, uspia, upokoja, amfetamíny naopak prebudia, naštartujú, bude viac agresívny, sexuálne aktívny a pod. Výplach žalúdka má v terapii oboch dokázané úspechy.
Otrava pesticídmi… nebudem čitateľa zaťažovať tým, čo v tele robia, ale stopercentne tu nepomôže nič iné (a iné by bolo hrubou chybou), než atropín.
Popáleniny, radiáciu, chronické ochorenia spojiva, schizofrénia, vrodené ochorenia, atď. som už vynechal, pretože si nemyslím, že je potrebné tu niečo dokazovať. Dokazovať mal niekto iný.

Rakovina
Aké sú fakty?
Vitamín C sa využíva v paliatívnej terapii niektorých onkologických pacientov. Neviem ako inde, v Košiciach je to na žiadosť pacienta, ktorý je ochotný za céčko zaplatiť. Ako som spomínal, 7,5 g stojí okolo 20 eur. Mesačne to pacienta vyjde okolo 1000 eur.
Existujú štúdie, ktoré potvrdzujú, že dochádza k zlepšeniu stavu pacienta. Zatiaľ ale nie je publikovaný prípad vyliečenia vitamínom C. Viem, že sa v praxi vyskytli zaujímavé prípady, napr. pacient s kolorektálnym karcinómom v ťažkom stave, bol mu podaní vitamín C a stav sa zlepšil, dokázal absolvovať ešte niekoľko chemoterapií, o ktorých si lekári mysleli, že už nezvládne. Došlo k predĺženiu života. Čakať ale, že vďaka vitamínu nádor zmizne, je hlúposť. Na dosiahnutie zlepšenia museli pacientovi podať až toxické dávky.

Na začiatku sme spomínali, že vyššie hladiny vitamínu C majú súvis s nižším rizikom vzniku niektorých nádorov. Podľa epidemiologických štúdií sa to týka konkrétne karcinómu orofaryngu, pažeráka, žalúdka, hrubého čreva a pľúc. Neexistujú však nijaké dôkazy potvrdzujúce kauzálnu úlohu vitamínu C pri vzniku karcinómov.
Onkológovia neodmietajú vitamín C, v prípade skorej diagnostiky ale existujú efektívnejšie postupy ako odstrániť nádor. K tejto terapii sa teda pristupuje u pacientov s veľmi zlou prognózou a to iba na zlepšenie stavu. Terapia vitamínom sa využíva aj v praxi, v prípade záujmu je na internete k dispozícii napríklad rozhovor s onkológom MUDr. Vincentom Alakšom.
Treba mať na pamäti, že slovo rakovina je skoro taký široký pojem, ako slovo chronická choroba. Existujú stovky rôznych nádorov, rôzne sa liečia, rôzne sa prejavujú. Nemožno teda povedať, môj  známy s feochromocytómom dostal túto terapiu, ja mám glioblastóm – chcem tiež.

Čo píše kniha?
Rôzne pseudoteórie, ako napr. rakovina je výsledok poruchy procesu hojenia, vitamín C zlepšuje hojenie ergo vylieči nádor. Vitamín C tlmí transkripčný faktor HIF-1, ergo lieči nádory. Nie všetky nádorové bunky majú HIF-1 a taká nádorová bunka má veľa mechanizmov ako zabezpečiť svoj rast, preto je terapia problematická. Zablokovaním nejakého génu sa veľa nevyrieši, ak to nie je ten správny gén. V opačnom prípade by už dávno existovali lieky s vynikajúcimi výsledkami.

Ako ale vedecky vysvetliť zlepšenie stavu? Stále sa o tom robia štúdie, zatiaľ sa vie, že vitamín C ovplyvňuje zápalovú aktivitu a pravdepodobne preto zlepšuje stav onkologických pacientov.

Ak máte záujem o podrobnejšie, relevantné a vedecky podložené informácie o vitamíne C, odporúčam prečítať si článok, ktorý bol vypracovaný v rámci WHO v roku 2004.

Pred istým časom som mal tú česť prečítať si knihu od pani Ing. Bláhovej s názvom “Denník poradce”. Kniha ma “zaujala”, pretože som sa dočítal o množstve informácií, ktoré sa v odborných časopisoch, ani knihách nedozvieme. Obsahuje kazuistiky pacientov, ktorí dlhodobo trpeli na rôzne ťažkosti, až kým im pani Bláhová neurčila správnu diagnózu. Na diagnostiku použila prístroj, ktorý dokáže prakticky všetko zdiagnostikovať a zároveň aj vyliečiť. Svojho lekára sa však na toto zariadenie nepýtajte, určite ho nepoužíva a pravdepodobne o ňom ani nebude vedieť. Prečo? Pozrime sa bližšie na pani Bláhovú a jej metódu.

Na internete je k dispozícii pdf verzia knihy pani Bláhovej. Nie je to síce “Denník poradce”, no pointa je tá istá a k rozboru poslúži rovnako.

Ako sa píše v úvode knihy, Ing. Hana Bláhová sa zaoberá detoxikačnou medicínou a parazitmi. Využíva metódy MUDr. Jonáša a špecializuje sa na nervové ochorenia – sclerosis multiplex, parkinsonizmus, epilepsia a depresia. Pre úplnosť, MUDr. Jonáš je český lekár zaoberajúci sa alternatívnou medicínou – od akupunktúry, pentagramu, cez šiacu, jógu až po homeopatiu. Je autorom metódy „Řízená a kontrolovaná detoxikace organizmu“. Podstata jeho metódy spočíva v teórii, že všetky zdravotné problémy sú výsledkom prítomnosti toxínov v tele, ktoré iba treba vypudiť detoxikáciou. Za túto teóriu obdržal v roku 2009 anti-cenu „Zlatý BLudný Balvan“ (cenu udeľuje Český klub skeptikov Sisyfos za pseudovedeckú činnosť) s odôvodnením:

„MUDr. Jonáš je svým způsobem geniální tím, jak do své „detoxikační medicíny“ zabudoval většinu existujících pseudovědeckých názorů a alternativních metod nejrůznější provenience, stáří a typu. Fantaskním konglomerátem ohromuje nejen pacienty, ale i lékaře. Vesměs to jsou metody teoreticky vyvrácené, odporující vědeckým poznatkům a neúčinné, pokud jde o diagnózu i terapii.“ (zdroj)

Pani Ing. Bláhová upravila Jonášovu teóriu a tvrdí, že príčinou ochorení je prítomnosť parazitov v tele človeka.

„Na parazity som prišla tak, že som si robila siahodlhé tabuľky so všetkými možnými vírusmi, baktériami, parazitmi a neživými záťažami, ktoré som v týchto ľuďoch našla a snažila sa nájsť spoločného menovateľa. Nakoniec som eliminovala asi šesť skupín patogénov, ktoré mali VŠETCI moji klienti.“

Ako to dokázala? Pomocou špeciálneho prístroja, ktorý sa volá ZAPPER. ZAPPER umožnil Bláhovej vytvoriť niekoľko vlastných tvrdení:

1. „Dospela som k šokujúcim poznatkom, ktoré nie sú bežnej populácii známe. Za prvé nevedela som, že larvy parazitov cestujú po tele a ich činnosť sa tak neobmedzuje iba na črevá, ako som si myslela. Tiež som si myslela, že žalúdočná kyselina zahubí všetko živé, čo by sme prípadne zhltli.“

Toto vyhlásenie pani Bláhovej názorne ilustruje aká je v skutočnosti „odborníčka“ na parazity. V každej učebnici o parazitoch sú už desaťročia popísané vývojové cykly jednotlivých parazitov. To, že sa ascaris, toxocara alebo strongyloides (všetko červy), nenachádzajú iba v črevách, ale aj v iných orgánoch, že doslova putujú po tele, je známy fakt. Už v roku 1932 popísal Wilhelm Löffler skupinu symptómov, ktoré vznikajú keď sa ascaris dostáva z krvi do dýchacích ciest a vyvoláva tzv. eozinofilnú pneumóniu (Löfflerov syndróm) (špeciálna forma zápalu pľúc). Taká toxocara je zasa parazit, ktorý vyvoláva syndróm larva migrans = migrujúcej larvy. Syndróm dostal názov podľa typického správania červa. V črevách sa z vajíčok uvoľnia larvy, tie preniknú stenou čreva a migrujú vnútornými orgánmi.

Spomenul som iba tie najznámejšie prípady, existuje množstvo ďalších červov, ktoré sa cez stenu čreva dostávajú ďalej do tela. Ak teda niekto povie, že ide o šokujúcu informáciu, znamená to iba jediné – doteraz ten človek pozorne neprečítal ani jednu odbornú knihu o parazitoch.

A že kyselina chlorovodíková zahubí všetko živé? Veď potom by neexistovali vírusové ani bakteriálne gastroenteritídy, cestovatelia by nemali hnačky, ochorenia ako cholera, brušný týfus alebo salmonelóza by neexistovali. Toto napíše človek, ktorý študuje parazitárne ochorenia? Bolo by zaujímavé zistiť, ako sa podľa pani Bláhovej dostali parazity do čreva (pôvodne si predsa myslela, že môžu existovať jedine tam) ak by ich prostredie žalúdka zahubilo.

2. „Neexistuje človek, ktorý by parazita nemal.“

Pani Bláhová tvrdí, že otestovala všetkých svojich klientov a u každého údajne našla parazitov. Aj u seba. Je ťažké sa k tomuto vyjadriť. Pani Bláhová nepopisuje spôsob testovania, počet klientov, skrátka nič bližšie nevieme. Môžeme to teda rozobrať iba z teoretického hľadiska.

Áno, naozaj existujú ľudia, ktorí v tele majú parazitov a nemusia mať nijaké prejavy. Hovoríme o asymptomatickom nosičstve. Môžeme sa stretnúť s asymptomatickým nosičstvom niektorých prvokov (dientameboeba, giardia, balantidium, …), červov (trichuris, ascaris, ancylostoma, necator, …), či pásomníc (taenia).

Napríklad taká giardióza prebehne až v 90% asymptomaticky.

Môžeme teda tvrdiť, že každý z nás má nejakého parazita, len o ňom nevieme?

Nemôžeme. Takisto ako pri iných infekčných ochoreniach, aj pri parazitárnych ochoreniach sa sleduje prevalencia (výskyt v populácii) a incidencia (počet nových prípadov v populácii). Konkrétne giardióza sa na Slovensku vyskytuje od 1 do 10% u dospelých a 5 až 20% u detí. Ascaris sa vyskytuje na Slovensku u 1 až 6% dospelých. Trichuris sa u nás vyskytuje ojedinele. Ancylostoma bola na Slovensku eradikovaná, v súčasnosti môže ísť o importovanú nákazu (to znamená, že sa na Slovensku vyskytla iba ak si ju priniesol cestovateľ ako suvenír). Výskyt toxokarózy sa zvyšuje, ale presné čísla nie sú známe. Syndróm larva migrans bola zaznamenaná ako importovaná nákaza. Enterobióza je pomerne rozšírená aj na Slovensku (50 až 80% detí, 20 až 30% dospelých), no väčšinou je sprevádzaná svrbením v okolí análneho otvora (tzv. mrle) a nie asymptomatickým priebehom (ktorý samozrejme nie je vylúčený pri miernej nákaze. (zdroj)

3. „Namerala som autoimunitu v tkanivách, kde bol parazit. Tam kde nebol, autoimunitný proces neprebiehal. Ak parazita z tela  vypudíme, vypneme autoimunitnú reakciu.“

Opäť nie je špecifikované o akého parazita ide, v akom tkanive sa údajne nachádzal.

Takisto informácia „merania autoimunitného zápalu“ je novinka. V bežnej praxi vám lekár diagnostikuje autoimunitné ochorenie iba ak máte subjektívne a objektívne ťažkosti a ak vám zistí prítomnosť autoprotilátok v krvi. Nijaký reumatológ nepoužíva pri diagnostike napr. reumatoidnej artritídy detektor či merač.

Prižmúrme oči (len pre zmysel ďalšieho dokazovania) a povedzme, že ZAPPER to dokáže. Nepodarilo sa mi nájsť nijakú štúdiu ani odborný článok potvrdzujúci, že parazity sú príčinou autoimunitného ochorenia. Naopak existujú štúdie, ktoré poukazujú na možný terapeutický vplyv niektorých parazitov pri terapii reumatoidnej artritídy, lupusu, Crohnovej choroby alebo diabetes mellitus typ 1 (všetko to sú autoimunitné ochorenia).

Parazity totiž spúšťajú inú imunitnú reakciu ako vírusy a niektoré baktérie. Aktivujú Th2 lymfocyty (typ bielych krviniek), ktoré aktiváciou ďalších buniek a produkciou rôznych molekúl (tzv. cytokíny) pôsobia protizápalovo. Nemáme tu priestor na vysvetľovanie imunitných dejov, ak máte záujem o bližšie informácie, odporúčam napr. túto stránku.

V dôsledku nižších hygienických návykov a vhodných klimatických podmienok sa v trópoch a subtrópoch vyskytuje oveľa viac parazitóz. Štúdie (1, 2, 3) poukazujú na možný súvis nízkeho výskytu autoimunitných ochorení v krajinách, kde je vysoká zamorenosť parazitárnymi ochoreniami.

Aby pani Bláhová ukázala, že je jej teória pravdivá, uvádza niekoľko kazuistík. Nebudeme rozoberať všetky. Prakticky v každej kazuistike nám je predostrený pacient, bez detailnej anamnézy a spôsobu predchádzajúcej liečby. Pani Bláhová vždy odhalí, že za ťažkosťami pacientov sa skrývajú parazity, ktoré lekári neodhalili. Názorné ukážky:

ASCARIS LUMBRICOIDES – škrkavka detská

„Škrkavku nachádzam aj v kĺboch a kĺbnych púzdrach. Jej toxíny zvyšujú reumatoidný faktor (RF). Spôsobujú reumatoidnú artritídu (RA) a ich toxíny, ktoré sú neurotoxické, depresiu. Preto sa depresia objavuje u pacientov s RA.“

Infektológovia dokážu ochorenie diagnostikovať iba ak nájdu vajíčka červa v stolici alebo ak dokážu prítomnosť červa v dýchacích cestách počas migrujúcej fázy. Krvný obraz ukáže eozinofíliu (zvýšený počet konkrétneho typu bielych krviniek), ale tento jav sa vyskytuje pri viacerých parazitárnych infekciách, nedá sa preto na krvnom obraze stavať definitívna diagnóza.

Reumatoidný faktor je protilátka, ktorá sa vo zvýšenej miere nachádza u pacientov s reumatoidnou artritídou. Má význam pri diagnostike tohto ochorenia. Opäť je ale chyba diagnostikovať ochorenia len  na základe laboratórnych výsledkov. RF sa vyskytuje aj pri iných ochoreniach, autoimunitných, vírusových infekciách, dokonca môže byť prítomný aj u úplne zdravých jedincov, ktorých predkovia trpeli na RA. Diagnóza autoimunitných ochorení vychádza z celkového zhodnotenia fyzikálneho vyšetrenia, anamnézy a laboratórnych nálezov u pacienta.

Nepodarilo sa mi nájsť nijakú odbornú literatúru ani článok, ktorý by spomínal akýkoľvek toxín produkovaný škrkavkou. Nie všetky patogény totiž musia produkovať toxíny aby vyvolali ochorenie. Prítomnosť škrkaviek v čreve narušuje trávenie a resorpciu živín, pohybujú sa proti peristaltike čreva. Prestupom cez črevnú stenu môžu vyvolať zápaly pľúc, pankreasu, žlčových ciest, no zápal je výsledkom reakcie imunitného systému na ich prítomnosť v orgáne a nie v dôsledku pôsobenia toxínov.

Ani v učebnici infektológie, ani v učebnici psychiatrie, ani v nijakej dostupnej štúdii nebol popísaný súvis depresie s askariázou.

NECATOR AMERICANUS – mechovec americký

„Dospelý jedinci poškodzujú stenu čreva, objavuje sa krv v stolici, anémia, chudnutie, poruchy krvného obehu. U dvoch ľudí s diagnózou Crohnova choroba som necatora namerala. V jednom prípade bola navyše prítomná škrkavka, motolica, enterobius, v druhom prípade škrkavka a trichuris. V distálnej časti tenkého čreva som namerala helicobactera, zatiaľčo v žalúdku nebol nijaký. …………… Príznaky Crohnovej choroby sú hnačky, bolesti brucha, poruchy trávenia, bolesti kĺbov, zápaly oka,… Čo vás pri tom napadá?“

Je veľmi zaujímavé, že našla v tele toľko voľným okom viditeľných parazitov a gastroenterológ, ktorý pacientom diagnostikoval Crohnovu chorobu (a teda musel vykonať aj kolonoskopiu) si nič nevšimol, hoci videl celé hrubé črevo na obrazovke. Bežná kolonoskopia vyzerá takto, sami teda musíte uznať, že také množstvo červov sa nedá prehliadnuť.

Akú metódu využíva pani Bláhová na diagnostiku?

Vráťme sa k ZAPPERu a povedzme si niečo o tom, čo to je za prístroj.

ZAPPER bol vyvinutý v Amerike doktorkou Huldou Clarkovou. ZAPPER, podľa nej, dokázal zistiť prítomnosť rakoviny, infekcie, atď. a nastavením správnych frekvencií dokázal tieto choroby liečiť bez potreby liekov, či operácií.

Aký je princíp? Podľa Clarkovej absurdnej teórie má každé zdravé tkanivo negatívny náboj a každý patogén, či choré tkanivo, náboj kladný. ZAPPER vysiela slabú, negatívne nabitú, elektrickú vlnu, ktorá zničí len to, čo telu škodí. Ide o tzv. teóriu biorezonancie.

Čo na to veda? Naše bunky, a nielen naše, sú skutočne elektricky nabité. Príčinou je rozdielna koncentrácia niektorých iónov (najmä sodík a draslík) vo vnútri bunky a mimo nej. Na plazmatickej membráne, ktorá obaľuje bunky, vzniká elektrický potenciál. Tento potenciál je veľmi dôležitý. Pomocou neho dochádza, napríklad, k prenosu informácie medzi nervovými bunkami. Ak chcete zodvihnúť ruku, nervová bunka v sivej hmote mozgu vyšle signál, ktorý sa šíri dráhami do miechy, cez nerv, na nervovosvalovú platničku až do svalových buniek, a to práve vďaka existencii elektrického potenciálu (na prenos vzruchu medzi bunkami sú potrebné aj špeciálne molekuly, neurotransmittery, ale na podrobný popis tu nemáme dostatok priestoru). Elektrický potenciál bunky je približne – 60 až – 80 mV. Týka sa to ale všetkých buniek, aj chorých, aj zmutovaných, aj buniek parazitov, či baktérií. Bližšie sa o tom môžete dočítať na tomto blogu.

O pani Hulde Clarkovej, ktorá celý tento nezmysel vynašla, napísal doktor Stephen Barret rozsiahly článok, kde dokazuje, že ide jednoznačne o šarlatánstvo. Barretov názor zdieľa aj americká FDA (Food and Drug Administration), ktorá vyhlásila, že Clarkovej teória nemá klinické dôkazy a že celá terapia chorôb pomocou elektrického impulzu nie je nijak vedecky podporená. V roku 2001 FDA spoločne s FTC (Federal Trade Commission) spustila OperationCure.All, čím sa pokúsila zastaviť šírenie nezmyselných informácií na internete o zázračných prostriedkoch na vyliečenie. Projekt bol, okrem iného, zameraný aj proti ZAPPERU.

Iróniou osudu zomrela Hulda Clarková na mnohopočetný myelóm, ktorý jej odhalili až lekári. (zdroj)

A situácia na Slovensku?

Na Slovensku je výhradným dovozcom ZAPPERA firma Leviter s.r.o. Prístroj si môžete objednať za 125 eur, ak si objednáte minimálne 5 kusov…

Ako je u šarlatánov zvykom, odmietajú brať zodpovednosť za svoje bludné tvrdenia a hrubými písmenami upozorňujú:

“Používanie prístroja Zapper^® nenahrádza dôkladné vyšetrenie a liečebný plán v prípade ťažších chorôb alebo životunebezpečných stavov!”

Výrobca odporúča používať ZAPPER denne po dlhšiu dobu – 7 minút zapping, 20 minút prestávka a toto zopakovať ešte dvakrát.

Okrem toho, že je ZAPPER klinicky neúčinný, môže predstavovať riziko pre pacienta. Týka sa to najmä pacientov s kardiostimulátorom. Elektrické impulzy môžu interferovať s prístrojom a pokaziť ho. Pokazený stimulátor vedie k arytmiám, ktoré samozrejme môžu skončiť smrteľne.

Na stránke firmy Leviter s.r.o. som nijaké upozornenie na túto skutočnosť nenašiel!!!

Pani Bláhová odporúča v terapii niektorých parazitóz (napr. malárie) MMS kvapky. Na túto tému viedla v roku 2013 prednášku v Prahe, v rámci medzinárodného kongresu MMS.

K MMS sme sa už v rámci diskusií niekoľkokrát vyjadrili, pre tých z vás, ktorí si to neprečítali pripájam odkaz. V skratke, ide o látku, ktorá organizmu škodí. Ak by vás niekto presviedčal o opaku a odvolával sa na nedávnu internetovú správu, že Červený kríž úspešne otestoval MMS v Afrike pri terapii tropických chorôb, nenaleťte. Červený kríž sa v skutočnosti od celej veci dištancoval (zdroj).

Poďme v absurditách ďalej. Pani Bláhová, na rozdiel od epidemiológov, tvrdí, že sa na našom území (budem aj Česko považovať za naše) možno nakaziť maláriou (pozri video z prednášky v Prahe).

Vedci monitorujú situáciu, nedávno dokonca verejne priznali, že nakaziť sa maláriou je potencionálne možné aj v našich končinách, ale nič to nemení na tom, že posledný pacient s diagnostikovanou autochtónnou maláriou, teda maláriou, ktorú získal na našom území, bol v roku 1959 (v prvej polovici 20. storočia sa u nás malária vyskytovala endemicky, v roku 1963 bola na Slovensku eradikovaná).

Ak máte toľko sily a vydržíte pozerať prednášku z Prahy do 11:15, budete počuť ako pani inžienierka tvrdí, že autizmus spôsobuje očkovacia látka proti osýpkam, rubeole a mumpsu (MMR vakcína). Dokazuje to iba jedno, pani Ing. sa opiera o pseudodôkazy a argumentuje tvrdeniami, ktoré vedecká obec dávno preskúmala a vyhlásila za nepravdu.

Zhrnutie:

Od parazitárnej teórie všetkého sme sa dostali k zázračnému ZAPPERU, k všeliečiacim MMS kvapkám a dokonca sme zabrdli späť k očkovaniu (čím sa ospravedlňujem tým, ktorých už táto téma nebaví).

Výsledok? Či už si to pani Bláhová uvedomuje alebo nie, využíva pofidérne, nevedecké metódy, ktoré môžu byť nebezpečné a zavádza zúfalých pacientov, čím im spôsobuje škodu, prinajlepšom finančnú.

Určite ste o tom už počuli. Niekto sa sťažuje na dlhodobé ťažkosti s alergiou, astmou, obličkovou chorobou atď, a jeho známy mu poradí, aby sa vykašľal na lieky, aby zmenil životný štýl, najmä upravil jedálniček a všetko bude v poriadku. Je to mýtus?

Dať na radu „známeho“ a prestať užívať lieky, je samozrejme nesprávny krok. Ak má pacient, napr. s hypertenziou alebo chronickým srdcovým zlyhávaním, všetky parametre v poriadku, neznamená to, že je vyliečený, ale že zabrala liečba, ktorú je potrebné naďalej dodržiavať. Ako je to však s potravou? Môže zmena stravovania nielen ovplyvniť zdravotný stav pacienta, ale ho aj vyliečiť?

Áno! V istých prípadoch.

Upraviť stravovací režim má veľký význam pri množstve ochorení. Napríklad, ak pacient s dnavou artritídou obmedzí prísun zvieracích vnútorností, alkoholu, čokolády a mäsa, výrazne u neho klesne počet akútnych dnavých záchvatov. Ak ďalší pacient, s chorobu pečene (napr. s veľmi častou steatózou, čiže stukovatením pečene), obmedzí prísun tukov, podporí tým regeneračné schopnosti pečene. Pacient s cukrovkou 2. typu pri dostatočne aktívnom pohybe a pri zdravej strave, môže znížiť hladinu glukózy v krvi na normálne hodnoty aj bez farmakologickej terapie. V súčasnosti dokonca existujú prípady pacientov, ktorí sa pomocou radikálnej zmeny životného štýlu vyliečili z diagnózy diabetes mellitus 2. typu. Štúdia, ktorú vykonali vo Fínsku, dokázala, že úprava zlozvykov v stravovaní a fyzickej aktivite u cukrovkárov má minimálne rovnaké, ak nie lepšie výsledky, než iba samotná terapia perorálnymi antidiabetikami.

Dlhodobé nezdravé stravovanie (fast food, polotovary, málo zeleniny a ovocia) je dokonca považované za jeden z hlavných rizikových faktorov vzniku kolorektálneho karcinómu.  Slovensko patrí k piatim krajinám, kde sa vyskytuje tento karcinóm najčastejšie.

Pacientom s hypertenziou sa odporúča, aby znížili príjem sodíka v strave (čiže aby znížili príjem soli a slaných potravín).

Vyššie spomenuté príklady sú všeobecne známe fakty, ktoré obsahuje každá vysokoškolská učebnica zaoberajúca sa danou problematikou. Istou novinkou je však tzv. potravinová intolerancia, ktorá bola síce prvýkrát popísaná v roku 1978 v Austrálii, no World Allergy Organization ju uznala až v roku 2003, čím ju zaradila do svojej nomeklatúry ako „non-alergická hypersenzitivita na potraviny“. V podstate ide o neznášanlivosť organizmu na určité zložky potravy, bez účastí tej časti imunity, ktorá sa aktivuje pri alergickej reakcii. Nedochádza teda k aktivácii imunoglobulínu E, či k vyplavovaniu histamínu, ani iných vazoaktívnych látok, z buniek tela. Aké sú príčiny vzniku intolerancie?

Enzýmová porucha

Typickým príkladom, ktorý väčšina ľudí pozná, je intolerancia na laktózu, ktorá sa neprejaví alergickou reakciou (svrbenie kože, opuch, sťažené dýchanie, …), ale poväčšine len rýchlym odchodom riedkej stolice a bolesťami alebo dyskomfortom brucha. V tomto, konkrétnom, príklade ide o chýbanie enzýmu, ktorý štiepi laktózu na galaktózu a glukózu, ktoré vieme vstrebať do tela.

Iným, menej známym, príkladom je tzv. intolerancia na histamín. Histamín je látka, ktorá sa vyskytuje v množstve potravinách (víno, kapusta, syry, huby, čokoláda, niektoré druhy zeleniny, ryby, …). Príčinou je porucha v enzýme diamino-oxidáza, ktorý sa nachádza v črevách a za normálnych okolností histamín degraduje, „zničí“. Pri intolerancii dochádza k pôsobeniu histamínu z potravy na organizmus a vzniká reakcia podobná alergii (pri alergickej reakcii, napr. na peľ, je príčinou svrbenia očí, soplenia a kýchania práve masívne uvoľnenie histamínu v bunkách tela). Závažnosť prejavov je rôzna, od veľmi miernych, ktoré jedinca ani nemusia obmedzovať, až po závažné (bolesti hlavy, vracanie, hnačky, kožné prejavy, chudnutie, bolesti brucha, ataky astmy, atď). Závisí to od stupňa enzýmovej poruchy. Histamínová intolerancia je pomerne nedávno objavená choroba, okrem gastroenterológov nie je veľa lekárov, ktorý by o nej počuli. O histamínovej intolerancii sa nezmieňujú ani najnovšie učebnice internej medicíny, ktoré boli napísané profesormi na Karlovej univerzite. Na facebooku si pacienti dokonca vytvorili vlastnú skupinu, kde sa snažia vzájomne si pomáhať. Svedčí to o tom, že sa nejedná o raritné ochorenie.

Nešpecifikovaná intolerancia na potraviny

Táto skupina zahŕňa všetky ostatné typy potravinovej intolerancie, väčšinou vyvolaných potravinovými aditívami, tzv „éčkami“. Éčka sú obrovská skupina rôznych chemických látok, ktoré majú na ľudské telo rôzne účinky. Niektoré telu prospievajú (napr. E300 je kyselina askorbová, čiže vitamín C), niektoré majú neutrálne účinky a ich význam spočíva skôr v úprave chuti, farby, či konzistencie potraviny a existuje aj skupina éčok, ktorých pridávanie do potravín je zakázané, lebo telu škodia. V Európe na bezpečnosť éčok dozerá EFSA (European Food Safety Authority), v USA zasa FDA (Food and Drug Administration). O tom, či sú všeobecne éčka bezpečné alebo nie sa viedlo nespočetne veľa diskusií. Veľmi dobrý dokumentárny seriál o tejto problematike natočilo BBC. Laikom hravou formou vysvetľuje, čo to éčka sú a aký majú vplyv na ľudské telo.

Éčka, ako každú látku, ktorá sa dostane do nášho tela, musíme vedieť spracovať. Existujú tisícky biochemických reakcií, ktoré prebiehajú pri ich metabolizácii. Nešpecifikovaná intolerancia na potraviny spočíva práve v tom, že z nejakého dôvodu (geneticky dané vlastnosti) môže dôjsť k poruche spracovania jedného alebo viacerých éčok. Prejavy môžu byť všelijaké: kožné, respiračné, gastrointestinálne, atď.

Ako ma môžu otestovať?

V prvom rade je potrebné odlíšiť, či sú symptómy prejavom alergickej reakcie na zložku potravy, alebo či ide o intoleranciu. V prípade, ak ide o non-alergickú hypersenzitivitu, mal by sa pacient vyhýbať potravinám, o ktorých vie, že vyvolajú alebo zhoršia príznaky.

Iné možnosti zahŕňajú laboratórne vyšetrenia. Je možné vyšetriť IgG4 pomocou ELISA metódy, výsledok však hovorí len toľko, že pacient bol vystavený proteínom v potrave, ktoré jeho imunitný systém rozpoznal ako cudzie. Nie je to faktor, ktorý vyvoláva intoleranciu. Podľa štúdií sa neodporúča využívať vyšetrovanie IgG4 ako diagnostický marker intolerancie.

Ďalšia metóda, ktorá sa spomína pri diagnostike intolerancie je ALCAT test (antigene leukocyte antibody test). Bližšie informácie v linku.

Podľa súčasných poznatkov založených na EBM (medicína založená na dôkazoch), neexistujú vedecky podložené dôkazy o spoľahlivosti tejto metódy (1, 2). Napriek tomu sa metóda využíva v niektorých ambulanciách, ktoré sa venujú výžive, obezite a dietológii. Empíria ukazuje, že u pacientov, ktorí upravili jedálniček podľa výsledkov ALCAT testu, došlo k zmene zdravotného stavu k lepšiemu. Ambulantne sa úspešne liečia, napr. detskí pacienti s atopickým ekzémom, ktorí od vylúčenia niektorých potravín nemali ani jeden relaps.

Zoznam ďalších ochorení, ktoré by sa mali dať liečiť pomocou ALCAT testu zahŕňa astmu, syndróm dráždivého čreva, migrény (až približne 80% migrén zmizlo pri úprave stravy), atopický ekzém, depresiu, rekurentné infekcie močového traktu alebo vagíny, alergickú rinitídu, a dokonca aj špeciálny typ obezity, ktorá neodpovedá na úpravu životného štýlu, ani na farmakologickú liečbu.

V súčasnosti sa môžu pacienti otestovať ALCAT testom, v špeciálnych ambulanciách, no poisťovňa nehradí nič. Kompletné vyšetrenie môže vyjsť na stovky eur.

ZHRNUTIE

Potraviny majú obrovský vplyv na zdravotný stav jedinca. Existujú ochorenia, pri ktorých naozaj stačí zmeniť životný štýl a po úprave parametrov nemusí byť farmakologická liečba potrebná (spomínaná cukrovka 2. typu). Nové názory na potravinovú intoleranciu poukazujú na jej veľký význam pre priebeh niektorých chronických ochorení. Sú však potrebné ďalšie výskumy, ktoré by presne špecifikovali v akých prípadoch má význam upraviť stravu a ako vedecky jedincov testovať.

Veľmi často sa zabúda na to, že zdravý životný štýl, zdravé a pestré stravovanie nemajú byť formou terapie, ale prevenciou, teda niečím normálnym.

Akupunktúra je metóda tradičnej čínskej medicíny, ktorá spočíva v stimulovaní určitých bodov na ľudskom tele a následne ovplyvňovaním choroby, ktorá pacienta trápi. Vznikla poriadne dávno, v starovekej Číne, niektoré archeologické nálezy poukazujú na možnosť, že akupunktúra existovala už v dobe kamennej, teda v praveku. Je možné, že nebola praktizovaná iba v starej Číne, ale v celej Eurázii. Naznačujú to tetovania na tele 5000 ročnej múmie, známej pod menom Ötzi, ktoré sa nachádzajú presne na miestach akupunkturistických bodov.

Teória hovorí, že stimuláciou konkrétnych bodov na ľudskom tele ovplyvňujeme nerovnováhu energie čchi, ktorá v tele prúdi v tzv. meridiánoch (akési energetické cesty) a tým sa menia rôzne fyziologické deje, ako napr. prúdenie krvi v cievach, atď. Starí číňania na to vraj prišli pri sledovaní  zranených vojakov. Vojaci, ktorí mali poranenia po šípoch sa mali vyliečiť z neliečiteľných chronických ochorení.

V súčasnosti má akupunktúra množstvo indikácii.  Poskytovatelia tejto služby tvrdia, že pomáha pri bolesti každého druhu, pri psychosomatických ochoreniach, pri neurologických a cievnych ochoreniach, pri alergiách, atď. Vo všeobecnosti sa najčastejšie indikuje pri bolestiach.

Existuje viacero typov akupunktúry, v tomto článku sa venujeme iba akupunktúre založenej na tradičnej čínskej medicíne.

Akupunktúra je pomerne kontroverzná téma. Niektorí lekári by vám ju odporučili ako doplnkovú terapiu, iní by vás naopak odhovárali. Poďme si rozobrať argumenty oboch strán.

Argumenty PROTI akupunktúre:

1. Teória účinkovania akupunktúry je vedecký nezmysel. Nikdy nikto nedokázal existenciu energie čchi a meridiánov a to nielen na úrovni anatomickej, ale ani na úrovni histologickej, či fyziologickej. Z toho dôvodu napísal časopis Nature (významný interdisciplinárny vedecký časopis), že tradičná čínska medicína, ktorej základom je akupunktúra, je iba „pseudoveda, bez skutočného mechanizmu účinku“.

Zástancovia akupunktúry sa bránia tým, že čchi a meridiány nie je možné dokázať vedeckými metódami, keďže ide o formu energie, ktorá je v každej živej bytosti a človek ju nedokáže úplne pochopiť. Tvrdia, že snaha nájsť meridiány pomocou EBM je rovnako smiešna, ako snaha vykopať nultý poludník (po anglicky meridian) v Greenwichi. V takomto prípade by nebolo možné ich existenciu dokázať, ani vyvrátiť. Teória fungovania akupunktúry teda vychádza z niekoľko-tisícročného presvedčenia o podstate prírody a sveta, ide skôr o formu viery, než o vedu.

2.   Akupunktúra vychádza zo starovekého filozofického smeru. Konkrétne z taoizmu a z konceptu ying a yang. Odporcovia tvrdia, že je nesprávne hovoriť o dysbalancii energie, ako o etiologickom faktore,  v dobe, keď poznáme príčiny množstva ochorení (genetické vplyvy, infekcie, autoimunitné mechanizmy, atď.)

3.   Akupunktúra so sebou nesie komplikácie.  Najčastejšie komplikácie sú pneumotorax (kolaps pľúc pri prepichnutí hrudnej steny a vyrovnaní tlakov vnútorného a vonkajšieho prostredia) a infekcie. Výnimočne sú popísané aj prípady úmrtia. V súčasnosti sa majú používať sterilné ihly určené špeciálne na túto činnosť (tzv. Clean Needle Technique), čím sa minimalizuje výskyt infekcií. Samozrejme, treba si uvedomiť, že ak by akupunktúra naozaj fungovala, nie je toto dôvod na boj proti nej. Komplikácie nie sú časté. Všetky medicínske výkony so sebou nesú určité riziko, nech sú akokoľvek banálne.

4.   Akupunktúra nefunguje. Čo sa týka dôkazov o účinnosti akupunktúry (nech už meridiány existujú alebo nie) štúdie ukazujú kontroverzné výsledky. Príčinou je, že je zložité navrhnúť vhodný model štúdie na overenie účinnosti akupunktúry. Existuje množstvo štúdií (1, 2), ktoré tvrdia, že ide len o placebo. Ďalšie štúdie poukazujú na to, že pozitívne výsledky iných štúdií sú falošné, a ide o bias.

Nepomáha ani pri cievnej mozgovej príhode, ani pri stavoch, ktoré je potrebné riešiť chirurgicky, ani pri nádorových ochoreniach, ani pri reumatoidnej artritíde, ani pri psychiatrických ochoreniach, ako je napr. ADHD.

5.  Vykonávatelia akupunktúry sú nejednotní v indikáciách. Stránka Quackwatch tvrdí, že panuje nezhoda v spôsobe diagnostiky a terapii u prevádzkovateľov tradičnej čínskej medicíny.

Argumenty PRE akupunktúru

1. Akupunktúra funguje. Meta-analýza účinnosti akupunktúry na chronickú bolesť z roku 2012 hovorí, že akupunktúra má síce len mierne účinky, ale je viac ako placebo. Iná štúdia hovorí, že akupunktúra je účinná, ale nie na všetky druhy bolesti. Meta-analýza z roku 2009 poukázala na možnosť, že akupunktúra má mierne analgetický účinok, ale zároveň dodáva, že je nejasné, či nejde iba o psychologickú reakciu. Pozitívne výsledky má prinášať aj pri liečbe fibromyalgie.

2.   Účinok akupunktúry sa dá vysvetliť vedecky. Existujú lekári, ktorí síce odmietajú teóriu meridiánov a energie čchi, avšak na druhej strane tvrdia, že akupunktúra funguje a dá sa vedecky vysvetliť. Tvrdia, že pri vpichávaní ihiel do konkrétnych bodov tela, dochádza k uvoľňovaniu endorfínov, látok, ktoré navodzujú príjemné pocity a majú aj analgetický účinok. Neexistuje však nijaký dôkaz pre toto tvrdenie.

3.   Akupunktúra lieči celého človeka, nielen jeho časť. Toto je argument, ktorý je pomerne rozšírený u viacerých alternatívnych metód. Z nejakého dôvodu sa alternatívna strana snaží presvedčiť verejnosť, že tzv. západná medicína lieči len orgán a nie telo. Áno, v súčasnosti je medicína rozdelená do množstva pododborov a každý lekár sa špecializuje na niečo iné. Je to dôsledok enormného množstva vedomostí, ktoré si jednoducho jeden človek nemôže zapamätať. Keďže mesačne vychádzajú stále nové štúdie, prinášajúce aj nové vedomosti, je logické, že vznikla snaha rozdeliť si úlohy. Existuje príslovie: Dobrý lekár vie o všetkom niečo a o niečom všetko. Tvrdiť ale, že sa kvôli tomu nelieči človek ako celok, je mylné. Na lekárskej fakulte nám viackrát vraveli, že ide o pacienta, nie o čísla a tabuľky. Lekár, ktorý sa tohto pravidla nedrží, je zlý lekár. A je potrebné dodať, že ide opäť iba o tvrdenie bez dôkazu.

4.   Akupunktúra je akreditovaný špecializačný odbor. Na Slovensku môže lekár od roku 2012 absolvovať špecializačný odbor, akupunktúra, na Lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave.

5.   WHO uznáva, že akupunktúra má svoje pozitíva. V roku 1979 zorganizovalo WHO sympózium v Pekingu, kde sa preberala otázka účinnosti akupunktúry. Odborníci na akupunktúru zanalyzovali množstvo štúdií,  na základe ktorých vyhlásili, že účinok akupunktúry bol potvrdený v nasledujúcich prípadoch: terapia bolesti, biliárna a renálna kolika, depresia, alergická rinitída, esenciálna hypertenzia, reumatoidná artritída, atď. Ďalej WHO priznáva, že metodológia štúdií účinnosti akupunktúry je stále nedoriešená záležitosť a výsledky vychádzajú zo štúdií, ktoré boli vykonané do roku 1998. Priznávajú, že údaje analyzovaných štúdií  neboli vždy dostatočne zdokumentované. V roku 1991 WHO vydalo správu, podľa ktorej je využívanie tradičnej čínskej medicíny lege artis (čiže v poriadku) v krajinách, kde je akupunktúra súčasťou kultúrneho dedičstva . V ostatných krajinách je na indikáciu akupunktúry potrebný silný objektívny dôkaz o jej účinku na dané ochorenie/stav.

ZÁVER

Povedať, že akupunktúra jednoznačne nefunguje alebo naopak, že určite funguje, by bolo, v snahe zachovať maximálnu objektivitu, nesprávne. Údaje, ktoré máme k dispozícii si protirečia, je teda potrebné navrhnúť definitívny model štúdie, ktorá by rozhodla ako sa veci majú (čo sa ľahko povie). Každopádne môžeme tvrdiť, že ak sa chceme držať EBM, tak neexistujú presvedčivé dôkazy o efektivite tejto metódy. Pre ďalšie štúdium odporúčame knihu AKUPUNKTURA, ktorej autormi sú českí profesori Heřt, Klener, ako aj doktor Hnízdil. Publikácia prináša maximálne objektívny pohľad na celú problematiku a rozoberá všetky aspekty akupunktúry.

Čo si predstavíte pod pojmom schizofrénia? Duševná porucha? Áno, a ďalej? Rozdvojená osobnosť? Dve mysle v jednom tele?

To sú najčastejšie odpovede, ktoré som dostal, keď som sa s niekým rozprával na túto tému. Medzi ľuďmi kolujú veľmi skreslené predstavy o charaktere tejto choroby. Veľký podiel na tom nesú rôzne filmy a seriály, ktoré využívajú stereotypické zobrazovanie choroby, plné misinformácií (1). Hlavný dôvod je však tabuizovanie témy. Nielen schizofrénie, ale všetkých psychiatrických ochorení. Ľudia nehovoria o tom, že medzi nami žijú aj takýto pacienti, málokedy badať snahu o pochopenie a väčšinou sa snažíme schizofrenikom, ale aj iným duševne chorým pacientom vyhýbať. Pacienti s duševnou poruchou sú potom sociálne izolovaní, čo má negatívny vplyv na priebeh ochorenia.

Čo je teda schizofrénia?

Je to chronické duševné ochorenie, ktoré sa prejavuje najmä poruchou myslenia, vnímania, emotivity a osobnosti. Čo to znamená? Je zbytočné zachádzať do detailov, bez naštudovania psychopatológie to aj tak nemá veľký zmysel. Pokúsim sa teda vysvetľovať čo najjednoduchšie, na príkladoch, pričom som si vedomý, že vynechám množstvo informácií.

Pri poruche myslenia nie je pacient schopný vytvárať obsahovo pravdivé myšlienky, je narušená schopnosť abstraktne myslieť. Pacient teda môže byť presvedčený, že ho po nociach navštevujú mimozemšťania (a teraz píšem v úplnej vážnosti) alebo že ich, napr. sused odpočúva cez stenu. Tieto nepravdy, ktorým pacient verí, nazývame bludmi. Nikdy mimozemšťana ani suseda nevideli, nemajú skrátka nijaký dôvod veriť, že sa to naozaj deje, ale aj tak sú o tom presvedčení.

Porucha vnímania znamená, že pacient vníma niektorým zmyslom to, čo v skutočnosti neexistuje. Tento symptóm odborne nazývame halucinácia. Ak si pacient uvedomí nereálnosť toho, čo vníma, hovoríme už o pseudohalucináciách. U schizofrenikov ide najčastejšie o sluchové halucinácie, ktoré nazývajú hlasmi. Pacienti popisujú, že počujú ľudí, ktorých nevidia. Hlasy môžu mať rôzny charakter, môžu pacientovi niečo prikazovať, môžu ho vysmievať, môžu mu dávať rady, alebo sa môžu iba rozprávať medzi sebou. Schizofrenici tieto hlasy počujú rovnako zreteľne, ako počujete vy niekoho rozprávať. Iné formy halucinácií sú vizuálne, kedy pacienti vidia niečo, čo neexistuje, chuťové, atď. pre každý zmysel.

Poruchy emotivity je veľmi široká téma, často ide, v prípade schizofrénie, o postupné citové vyhasínanie, ktoré končí až emočnou plochosťou. Pacienti teda majú narušený vzťah k realite, žijú uzatvorený vo svojom svete, v ktorom bludy a halucinácie nahrádzajú objektívnu realitu. Tento narušený vzťah k realite nazývame autizmom a ide o jeden zo základných príznakov schizofrénie.

Pacienti so schizofréniou zažívajú obdobia relatívneho pokoja, ktoré sú prerušované psychotickými atakmi. Vo fáze ataku je pacient v takom stave, kedy sa všetky príznaky schizofrénie naplno prejavia a pacient nedokáže rozlišovať medzi realitou a bludmi. Ataky trvajú rôzne dlho, pacienti si nemusia pamätať čo robili, kde boli.

Subjektívne cítia pacienti napätie, neistotu a hlboké odcudzenie. Tabuizovanie témy v spoločnosti a nepochopenie, ktoré som spomenul v úvode, toto odcudzenie a neistotu prehlbujú.

Existuje viacero typov schizofrénie, až 90% tvorí tzv. paranoidná schizofrénia, ktorá sa prejavuje hlavne bludmi a halucináciami. Ako z názvu vyplýva, bludy sú hlavne paranoidné, pacient má zrazu pocit, že sa okolo neho niečo deje, niečo, čo mu uškodí. Z mojej osobnej skúsenosti môžem spomenúť pacientku, ktorá na ulici nadobudla pocit, že ju chcú uniesť okoloidúci ľudia a preto utiekla do obchodu, kde si kúpila klobúk na zamaskovanie. Iný pacient zasa počul ako na neho všetci na ulici nadávajú, ako sa mu smejú, dokonca aj keď bol doma počul cez steny, ako ho ohovárajú susedia.

Filmová predstava, že ide o dve osoby v jednom tele, ktoré sú kvázi nezávislé, je iba výmysel, ktorý vôbec nezodpovedá realite. V tomto prípade ide o úplne inú chorobu, s názvom mhonopočetná porucha osobnosti

Prečo choroba vzniká? Kedy sa prejaví?

To sú otázky, na ktoré nemáme odpovede a asi ešte dlhú dobu nebudeme mať. Existujú rôzne teórie, je možné, že príčin je viacero a symptómy schizofrénie sú iba rovnakým výsledkom. Veľmi pravdepodobne sa na vývoji choroby podieľa naša genetika. Dôvodom je skutočnosť, že sa choroba objavuje oveľa častejšie u detí rodičov so schizofréniou, než u detí zdravých rodičov. Na vine však nie je jediný gén, ale skupina viacerých génov, preto je zložité presne určiť, ktorá mutácia vyvoláva schizofréniu (je to podobne ako pri iných multifaktoriálne podmienených dedičných ochoreniach – diabetes mellitus II., astma, niektoré typy rakovín, hypertenzia, sclerosis multiplex, …). Iné teórie hovoria o vplyve prostredia. Choroba sa najčastejšie diagnostikuje v období okolo 20-30 rokov. Príznaky sa však objavujú už oveľa skôr, zvyknú byť najprv nenápadné, najčastejšie sa popisujú ako zmena v správaní,  v záujmoch, atď. Teória teda hovorí, že ak jedinec vyrastá v nevhodnom prostredí, ak počas dospievania čelí psychickému stresu, môže dôjsť k poruche psychického vývoja.

William Carpenter, psychiater z Univerzity v Marylande, veľmi správne poznamenal, že liečenie symptómov schizofrénie je ako liečenie horúčky. Niečo je zle, ale nevieme čo.

Jednoznačne je preukázané, že u predisponovaných jedincov spúšťa príznaky fajčenie marihuany. (2, 3). Z iných drog sa spomínajú amfetamíny a kokaín (4).

Na svete trpí schizofréniou približne 1% obyvateľstva. Na Slovensku je to niekoľko desiatok tisíc (odhaduje sa 50 000).

Ako sa to diagnostikuje?

V psychiatrii, na rozdiel od ostatných medicínskych odborov, nemáme nijaké laboratórne vyšetrenia, ktoré by dokazovali alebo vylučovali ochorenie. Schizofrénia nie je organického pôvodu, to znamená, že všetky krvné parametre, všetky vyšetrenia (okrem psychiatrického) sú v poriadku. Určenie diagnózy spočíva v dôkladnom vyšetrení pacienta a v celkovom zhodnotení duševného stavu. Psychiatrovi pomáhajú diagnostické kritériá, ktoré popisujú charakteristické symptómy, trvanie choroby a sociálnu a pracovnú kompetenciu. Psychotický stav musí trvať dlhšie ako mesiac. Je potrebné vylúčiť iné psychotické ochorenie, ako napr. bipolárnu poruchu, schizoafektívnu poruchu. Veľmi dôležité je vylúčiť organické duševné poruchy, ktoré imitujú schizofréniu (hypertyreóza, infekcie, metabolické poruchy, demencia, niektoré autoimunitné ochorenia …) Najmä v prípade prvého psychotického ataku je ťažké jednoznačne určiť, ktorá choroba je na príčine. Diagnostika preto trvá niekedy aj veľmi dlho.

Zobrazovacie vyšetrenie môžu ukázať rozšírený komorový systém, redukovaný objem mozgu, odlišný tvar corpus callosum, scintigraficky môžeme dokázať relatívnu frontálnu hypoaktivitu , biopticky by sme mohli nájsť porušenú cytoarchitektoniku mozgu, ale tieto metódy sa v diagnostike nepoužívajú.

Ako sa schizofrénia lieči?

Pri atakoch je potrebné pacienta hospitalizovať. Keďže je pacient počas ataku v stave psychózy, nie je svojprávny a môže byť hospitalizovaný a liečený aj keď vyjadruje nesúhlas. Terapia spočíva v prvom rade v antipsychotikách (neuroleptiká podľa starého názvu).

Ide o skupinu liekov, ktoré ovplyvňujú hladinu niektorých molekúl (dopamín, serotonín) v mozgu. Prvým liekom bol chlorpromazín, látka ktorá znižuje hladinu dopamínu v mozgu. Jej objav sa považuje za najväčší prínos v psychiatrii, ktorý dramaticky zlepšuje stav pacientov. Liek nahradil psychochirurgiu (robili sa malé operácie na mozgu v častiach, o ktorých sa predpokladalo, že vyvolávajú ochorenie), či inzulínovú šokovú terapiu (vpichnutím inzulínu sa umelo navodil hypoglykemický šok). Nanešťastie látka účinkuje v celom mozgu, aj v častiach, ktoré ovplyvňovať nechceme, preto mali pacienti často závažné vedľajšie účinky,  tzv. parkinson-like symptómy (Parkinsonova choroba vzniká práve pri nedostatku dopamínu v časti mozgu, ktorú nazývame substantia nigra).

V súčasnosti už máme druhú generáciu antipsychotík (olanzapín, risperidon,…), ktoré výrazne znížili výskyt vedľajších účinkov, práve vďaka tomu, že účinkujú aj na hladinu serotonínu.

Prečo ovplyvňujeme hladiny týchto látok? Pretože aj keď príčinu ochorenia nevyliečime, dokážeme udržiavať pacienta v stabilizovanom stave a zlepšiť kvalitu jeho života (5). Neurochemické zobrazovacie štúdie dokázali práve depléciu dopamínu v mozgu (v linku aj obrázky).

Medikamentózna terapia je dlhodobá a je dôležité ju dodržiavať. Pri rezistentnom ochorení , pri stave agitovanosti, hroziacej samovražde, a iných, prichádza na rad elektrokonvulzívna terapia. Napriek všeobecnému tvrdeniu je táto metóda pomerne bezpečná a účinná. Pacient je uspatý, sú mu podané lieky, ktoré zabránia bolestivým kŕčom alebo iným nežiaducim účinkom. Postup a dojmy pacientky si môžete pozrieť v tomto videu.

Sú schizofrenici nebezpeční?

Môžu byť. Väčšinou ale pre seba a nie pre okolie. Opäť, častá domnienka, že ide o maniakov, ktorí sú schopní hocičoho, je veľmi mylná. Samovražedné konanie je hlavne na začiatku ochorenia . Pohybuje sa medzi 20 – 40%, čo ale neznamená, že samovraždu dokonajú do konca. V prípade, že konajú trestne, nenesú pacienti za svoje konanie nijakú zodpovednosť, pretože konali pod vplyvom choroby, nie dobrovoľne, nie vedome.

Schizofrénia, ale aj iné duševné ochorenia, sú v súčasnosti pomerne časté. Spoločnosť by mala šíriť povedomie o týchto chorobách, demystifikovať ich a snažiť sa vytvárať prostredie, v ktorom budú mať pacienti lepšiu prognózu.

Na záver dodávam video, ktoré sa snaží ukázať, aké to je byť schizofrenikom.

Teória prekyslenia organizmu sa v poslednej dobe stala značne populárnou. Dva hlavné dôvody, prečo sa teší takej popularite je, že je pomerne zrozumiteľná širšej verejnosti a zaoberá sa niečím, čo sa týka každého – zdravím a potravinami. Človek predsa nemusí študovať medicínu, aby mu bolo jasné, že zelenina a ovocie sú zdravšie než napríklad hamburger z fastfoodu alebo hranolky s majonézou. Teória prekyslenia neostáva iba pri základných faktoch z dietológie, ale ide ďalej, spája prakticky všetky existujúce zdravotné problémy s príjmom potravín, pričom využíva polopravdy, až nepravdy z pohľadu chémie, biológie, fyziológie a medicíny ako takej.

Vzhľadom k malému priestoru je nemožné detailne prejsť celú teóriu. Rozoberme si základný pilier, na ktorom táto teória stojí a ktorý postačí na zhodnotenie jej dôveryhodnosti.

„Prekyslenie je zvrat prirodzenej zásaditej reakcie vnútorného prostredia ľudského organizmu na kyslú v dôsledku kyselinotvornej stravy civilizovaného človeka. Dnešná strava prevažnej väčšiny ľudí je na 98% kyselinotvorná. Adekvátna strava človeka má však byť v priemere z 80% zásadotvorná a len z 20% kyselinotvorná.“ (zasaditastrava.webnode.sk)

V prvom rade, je potrebné si povedať niečo o pH a jeho regulácii. Mierou kyslosti je pH. Stupnica pH je od 0 do 14. pH 7 je neutrálne, nižšie ako 7 je kyslé, vyššie ako 7 je zásadité. Krv má pH 7,4, moč má pH od 4,5 do 8,5, pankreatická šťava má zásadité pH okolo hodnoty 8, žalúdočná šťava zasa okolo 1, rozdielne hodnoty pH majú sliny, žlč, črevná šťava, mozgovomiechový mok, a pod. Takže o zmene ktorej hodnoty pH vlastne hovoríme? pH krvi, resp. s ním súvisiace pH vnútorného prostredia organizmu, to byť nemôže, pretože aj veľmi malé zmeny (pripúšťa sa odchýlka 0,04), by sa prejavili závažnou poruchou vnútorného prostredia (tzv. acidóza – odchýlka ku kyslosti alebo alkalóza – odchýlka ku zásaditosti), s ktorou človek nemôže žiť roky nepozorovane. V ľudskom tele prebieha každú chvíľu množstvo biochemických reakcií. Tie najzákladnejšie sme sa učili ešte na strednej škole – glykolýza, Krebsov cyklus, oxidácia mastných kyselín, a pod. Prevažná väčšina týchto reakcií v našom organizme (zatiaľ vôbec nehovoríme o strave) sú kyselinotvorné, napr. tvorba kyseliny močovej, tvorba kyseliny mliečnej z cukrov, atď. Termín „prirodzená zásaditá reakcia organizmu“ je teda nezmyslom.

Praktické vysvetlenie: ak znížime pH krvi o 0,3, hovoríme síce o acidóze, ktorú treba korigovať, avšak pacient ešte nie je v ohrození života. Naopak, ak pH krvi zvýšime o tú istú hodnotu, 0,3, pacient je v akútnom ohrození života. Telo teda lepšie znáša nižšie pH krvi – acidózu.
Prečo je pH také dôležité? Život buniek je na svojej biochemickej úrovni obrovskou sústavou nadväzujúcich biochemických reakcií. Na to, aby väčšina týchto reakcií mohla prebehnúť sú nevyhnutné špecifické katalyzátory – enzýmy. Enzýmy sú pomerne chúlostivé a pre svoju správnu funkciu potrebujú udržovanie stabilného prostredia – hlavne z hľadiska teploty a pH. Práve preto si naše telo hodnoty pH pomerne úzkostlivo stráži a nedovoľuje nám do nich zasiahnuť.

Na internetových stránkach, venujúcich sa teórii prekyslenia, sa dočítame, že podstatné je pH moču, ktoré má odzrkadľovať stav kyslosti/zásaditosti organizmu. Moč vzniká filtráciou krvi v obličkách. Obličky majú viacero funkcií, jedna z najdôležitejších je regulácia pH vnútorného prostredia, teda regulácia pH krvi, ktorá musí byť vždy okolo 7,4 s minimálnou odchýlkou. K regulácii dopomáhajú aj pečeň, pľúca a tzv. nárazníkové systémy v krvi, z ktorých je veľmi dôležitý bikarbonátový systém. Nárazníkové systémy fungujú ako akýsi chemický systém spojených nádob – za ich pomoci je vo vnútornom prostredí ustanovená dynamická rovnováha určitej hodnoty pH. V prípade, že do systému pridáme určité množstvo kyseliny, pomery medzi jednotlivými súčasťami – látkami, tvoriacimi nárazníkový systém, sa posunú tak, aby zostalo pH zachované. Všetko má však svoje hranice a po ich prekročení dochádza k postupnému rozvoju acidózy či alkalózy.
Významným prvkom spomenutého bikarbonátovného systému je oxid uhličitý. Práve ovplyvňovaním jeho množstva v krvi vstupujú do regulácie acidobázickej rovnováhy pľúca. Vylučovaním oxidu uhličitého pH vnútorného prostredia zvyšujú a naopak, jeho zadržiavaním znižujú. Znížená funkcia pľúc pri vylučovaní oxidu uhličitého je podkladom niektorých ochorení, pri ktorých dochádza, mimo iného, k poklesu pH. Aj tento pokles sa však telo snaží kompenzovať resp. zabrániť jeho prehlbovaniu ostatnými regulačnými mechanizmami.

Ďalším orgánom, ktorý pomáha pri udržaní tejto krehkej rovnováhy je pečeň. Jej úloha ako centra metabolizmu organizmu spočíva v tom, že smeruje metabolizmus buď k tomu, aby sa jednotlivé kyslé splodiny metabolizmu v tele udržali alebo naopak – aby sa vylúčili. Úloha pečene v regulácii úzko súvisí s vylučovaním a teda s  úlohou obličiek.
Obličky regulujú pH krvi jednoduchým spôsobom: Ak pH stúpa, vylučujú do moču viac zásaditých látok, ak pH klesá, kompenzačne vylučujú viac kyslých látok.

Čo z toho vyplýva? Vzhľadom na prevahu acidifikačných reakcií v tele je úplne normálne, že pH moču je u väčšiny ľudí kyslé – je to odraz fungovania obličiek a udržovania rovnováhy.

Prečo majú teda ľudia, ktorí sa riadia radami teórie prekyslenia, zásaditý moč? Teória totiž radí stravovať sa hlavne zásadotvornými látkami, čo sú najmä zelenina a ovocie (teória preferuje surový stav). Samozrejme, nie všetka zelenina a ovocia sú zásadotvorné, napr. vyšší príjem brusníc tvorí kyslý moč. Napriek svojej kyselinotvornosti, ktorá ide proti teórii prekyslenia, majú brusnice protektívne účinky proti infekciám močových ciest. Jedením iba surovej zeleniny a ovocia si síce alkalizujete moč, ale môžu vám chýbať iné potrebné zložky potravy, zinok, železo, proteíny, vápnik a hlavne vitamín B12, ktorý nemôžeme, na rozdiel od predchádzajúcich, získať z rastlinnej stravy ani v malých množstvách. Obzvlášť nebezpečné je, ak matka nemá dostatočné množstvo vitamínu B12 v čase dojčenia. Deficit tohto vitamínu sa prejaví chudokrvnosťou, ktorá sa vyvíja niekedy aj po viac ako 10 rokoch od vylúčenia živočíšnej stravy, pretože telo má pomerne veľké zásoby vitamínu v pečeni. Ak sa anémia nelieči a deficit vitamínu pretrváva naďalej, môže stav dospieť až do demencie. Zo štúdií vyplýva, že ľudia, ktorí prijímajú iba rastlinnú stravu, sú náchylnejší k zlomeninám kostí. Zásaditý moč, pri striktne rastlinnej strave, znamená iba toľko, že si obličky plnia svoji funkciu a zbavujú organizmus prebytku zásaditých látok. Ak by sa to nestalo, pH krvi by naopak stúpalo, kvôli ich hromadeniu.
Aké choroby sú podľa týchto teórií spôsobované prekyslením? Najčastejšie sa prekyslenie udáva ako príčina rakoviny. Často dochádza k prezentovaniu toho, že prostredie nádoru resp. okolo nádorových buniek je kyslé. Tu však dochádza k zámene príčiny a následku. Vysvetlenie je jednoduché: nádorové bunky zhubných nádorov sú typické svojím rýchlym rastom – je to ich základná vlastnosť. V dôsledku toho trpia nádorové bunky často nedostatočným prísunom kyslíka. Navyše, metabolizmus nádorových buniek je v určitej miere pozmenený, a to tak, že energiu produkuje procesmi, ktoré síce nie sú závislé od kyslíka, ale sú menej efektívne a výsledkom je produkcia kyslých odpadových metabolitov. Kyslosť je teda v tomto prípade výsledkom nádorového procesu, nie jeho príčinou.

Ďalšie teórie dávajú prekyslenie do súvisu s množstvom spolu nesúvisiacich diagnóz, často sa dočítame o parazitoch a detoxikácii ako liečbe – v tomto prípade však ide o úplnú fantáziu, ktorá sa často ani nesnaží o presné a vedecké zdôvodnenie svojich tvrdení.
Acidóza resp. alkalóza sú však reálne situácie – dochádza k nim najčastejšie v dôsledku vážnych ochorení, či ich komplikácií – najčastejšie sa jedná o tzv. ketoacidózu pri cukrovke. Do acidózy môžu vyústiť aj niektoré otravy či zlyhanie obličiek. Toto všetko sú však stavy, ktoré sú spôsobené vážnym zlyhaním vyššie uvedených mechanizmov a človeka ohrozujú na živote. Nie sú dôsledkom nesprávnej výživy a ich obraz je dramatický. Často sa postupne prehlbujú a bez adekvátneho zásahu vedú k smrti.

Záverom je potrebné podotknúť, že je veľmi potrebné mať zdravý životný štýl, pravidelný, najlepšie aeróbny pohyb, pestrú vyváženú a zdravú stravu a psychickú pohodu. Kombinácia týchto faktorov je významnou prevenciou pred množstvom ochorení, ako napr. diabetes mellitus, hypertenzia, ischemická choroba srdca, porucha metabolizmu tukov a pod. Zelenina a ovocie sú základom potravinovej pyramídy, majú obrovskú dôležitosť, ale úplné vynechanie ostatných zložiek potravy je z hľadiska dietológie neopodstatnené. Potrava síce má vplyv na pH moču (prípadne aj slín), ale ak vznikajú ochorenia pri nesprávnom stravovaní, je to výsledok iných biochemických pochodov a nie prekyslenia organizmu.

Publikované v časopise Quark (júl 2014)

Spoluautor: Maroš Rudnay

Existuje len málo potravín, ktoré sú tak kontroverzné ako mlieko. Niet divu. Už keď zadáme slovo „mlieko“ do googlu, hneď na prvej strane nám vybehnú stránky s názvom „Piť či nepiť mlieko“ alebo „Škodlivá biela tekutina“.

Medzi najčastejšie argumenty proti pitiu mlieku patria tvrdenia, že mlieko svojim zložením nie je vhodné pre človeka a že spôsobuje tzv. zahlienenie.

Existuje viacero druhov mlieka. Kokosové, kozie, ryžové, atď. Každé má iné zloženie. Vzhľadom k tomu, že obyvatelia na Slovensku najčastejšie konzumujú kravské mlieko, budeme sa venovať tomuto druhu.

PREČO JE DÔLEŽITÉ PIŤ MLIEKO?

Kravské mlieko je potravina, ktorá je jedným z hlavných zdrojov, vitamínov, bielkovín, minerálov a iných látok. Zo všetkých týchto látok je potrebné spomenúť, v prvom rade, vápnik. (1) Naše telo potrebuje udržovať istú hladinu vápnika v krvi, keďže je potrebný pre mnohé biochemické procesy (prenos nervového signálu, kontrakcia svalstva, atď.). Do krvi sa dostáva prakticky dvoma spôsobmi: konzumáciou potravín s jeho obsahom a vstrebávaním z kostí, kde predstavuje jednu zo základných zložiek kostnej hmoty. Nedostatočný príjem vápnika prostredníctvom potravín teda spôsobuje zvýšenie vstrebávania a rednutie kostí, osteoporózu. U ľudí klesá kostná hmota prirodzene v procese starnutia. Preto je veľmi dôležité maximalizovať kostné zásoby a to adekvátnym príjmom vápnika. K spomínanému ubúdaniu kostnej hmoty dochádza približne po 30 roku života, nie nadarmo sa niekedy osteopóroza nazýva „ochorenie mladých ľudí, ktoré sa prejaví v neskoršom veku“. Častejšie sú postihnuté ženy, pretože po menopauze klesá hladina estrogénu, ktorý ich chráni pred touto chorobou. (2, 3)

Dôležité je takisto prijímať vitamín D, ktorý stimuluje vstrebávanie vápnika v čreve a v obličkách. V lete sa nám síce tvorí účinkom slnečného žiarenie v koži, no v zimných mesiacoch čerpáme zo zásob. Vitamín D je veľmi zaujímavá látka, ktorej detailný význam stále nie je objasnený. V súčasnosti sa jeho deficit spája s množstvom ochorení. (4) Príjem potravín (napr. ryby, mliečne výrobky) s jeho obsahom, je teda hlavne v zimných mesiacoch vysoko odporúčaný. V súčasnosti je mlieko obohacované aj o vitamín D, čiže obsahuje obe dôležité látky. Biologická dostupnosť vápnika je pomerne dobrá, až 35%. Udáva sa, že bez mlieka a mliečnych výrobkov sa získa menej ako polovica požadovaného množstva. Rastlinná strava síce obsahuje vápnik, ale aj oxaláty a fytáty, ktoré s vápnikom tvoria nerozpustné komplexy, čo znižuje jeho absorpciu. Napríklad zo špenátu vstrebete len 5% vápnika, čo je okolo 6 mg, hoci samotná potravina obsahuje 115 mg (pri daných množstvách). Mlieko je potravina, z ktorej vie človek vstrebať vápnik najefektívnejšie (5). Sójové mlieko nie je rovnako adekvátnym zdrojom vápnika (6)

Viaceré štúdie preukázali, že konjugovaná kyselina linoleová, ktorá sa nachádza prevažne v mlieku a mäsu, prináša benefity pre ľudské telo. Podieľa sa na prevencii proti ateroskleróze, viacerým druhom rakoviny, či podporuje imunitu jedinca. (7) V roku 2010 bola z mlieka izolovaná trans-palmitolejová kyselina, ktorá pravdepodobne redukuje riziko vzniku cukrovky druhého typu. (8)

ALE ČO KONZERVANTY, TUKY A CHEMICKÉ SPRACOVANIE, ABY BOLO MLIEKO TRVANLIVÉ? NIE JE ZDRAVŠIE SUROVÉ KRAVSKÉ MLIEKO?

Vitamíny a minerály sa nachádzajú aj v trvanlivom mlieku. Pri tepelnom spracovaní metódou UHT (uperizáciou, vysokotepelné ošetrenie) dochádza k strate maximálne 10% výživných látok, čo je stále dostatok pre ľudský organizmus. Dochádza, ale, k značnému poklesu obsahu vitamínov B1 a C. (9, 10, 11)

Tvrdenie, že mlieko nie je zdravé, lebo obsahuje veľa konzervantov je taktiež nesprávne. Práve vďaka spomenutej tepelnej úprave sa do mlieka nepridávajú nijaké konzervanty.

Čo sa týka tukov, guideliny odporúčajú 3 poháre buď nízkotučného alebo polotučného mlieka. V 1 litry plnotučného mlieka sa nachádza 30-40 g tuku. Tuk je vo forme emulzie, čiže sa dobre vstrebáva. Energetický obsah polotučného mlieka je približne o polovicu menší. Asi nie je potrebné vysvetľovať ďalej, že čím viac kalórií prijmeme, tým viac energie musíme vynaložiť na zachovanie peknej postavy. Odborníci však upozorňujú, že by deti do 5 rokov nemali dostávať odtučnené mlieko. (12) Koncentrovaný zdroj energie v ich prípade slúži pre rýchly rast a rozvoj nervového systému.

Surové mlieko sa líši najmä chuťou. Nie je ani potrebné držať ho v chladničke, nepokazí sa. Hrozí tu ale nebezpečenstvo, že sa cez neho môžeme infikovať niektorými mikroorganizmami. Často sa spomína vírus kliešťovej encefalitídy. Preto je vhodné zvážiť pitie surového mlieka (alebo zistiť odkiaľ mlieko pochádza) najmä v letných mesiacoch, keďže Slovensko patrí medzi krajiny s vysokým výskytom kliešťa prenášača. (13)

JE MLIEKO VHODNĚ PRE KAŽDÉHO?

Nie. Mlieko nie je vhodné pre osoby s alergiou na mliečne bielkoviny a s laktózovou intoleranciou. (14) Pri alergii, ktorá postihuje asi 7% populácie, reaguje telo hypersenzitívnou reakciou na prítomnosť kazeínu. Takisto alergici na peľ môžu mať v čase sezóny mierne zhoršené príznaky pri konzumácii mlieka.

Mlieko obsahuje cukor, laktózu, ktorá je v črevách štiepená enzýmom, zvaným laktáza. Chýbanie alebo nesprávna funkcia tohto enzýmu je príčinou intolerancie. U ľudí dochádza v procese starnutia k postupnému znižovaniu produkcie laktázy. Preto pociťujú starší ľudia črevný dyskomfort po vypití mlieka oveľa častejšie než deti.

Viaceré štúdie poukázali na súvis konzumácie mlieka a IBD, teda nešpecifické zápalového postihnutie čreva, ako je Crohnova choroba (15, 16).

Iné štúdie poukázali na možný súvis rozvoja karcinómu prostaty pri vyššom príjme mlieka, než je odporúčaná denná dávka (3 poháre nízkotučného alebo polotučného mlieka denne pre osoby nad 9 rokov). (17)

Takisto nie je vhodné využívať kravské mlieko ako náhradu za materské mlieko počas doby dojčenia. Kravské mlieko je v prvom polroku absolútne nevhodné, najmä pre vysoký obsah minerálov a bielkovín, ktoré zaťažujú obličky. Nedojčené deti majú dokonca vyššie riziko kardiovaskulárnych ochorení v dospelom veku. Iné dlhodobé následky môžu byť alergie, porucha funkcie obličiek v dospelosti, hypertenzia, obezita atď. Ak je dojčenie kontraindikované, používajú sa náhradné mliečne výrobky, ktoré zložením kopírujú materské mlieko. (18)

.

ZAHLIEŇUJE MLIEKO?

Podľa stránky bejky.sk až 47% opýtaných verilo tvrdeniu, že mlieko zahlieňuje. (19) Tento hlien vraj potom využívajú mikroorganizmy ako stavebný materiál na vytvorenie infekčných ložísk. Áno, po vypití mlieka dochádza k tvorbe ochranného filmu na sliznici tráviaceho traktu. Avšak film sa po krátkej dobe rozkladá na živiny. Nijaká kvalifikovaná odborná štúdia nepodporila teóriu zahlienenia. (21, 22, 23)V minulosti sa dokonca krátkodobá tvorba filmu využívala pri terapii zápalu tráviaceho traktu.

ZÁVER

Mlieko je pre nás ľudí veľmi dôležitá potravina. Napriek určitým výnimkám je jeho konzumácia nielen neškodná, ale aj prospešná. Ako napísala odborníčka na výživu, pani doktorka Babinská z LF UK v Bratislave: „Dodnes som sa nestretla s negatívnym názorom na mlieko, ktorý by bol podložený serióznym komplexným výskumom. Väčšina námietok boli vyňaté z kontextu a predstavovala skôr extrémne postoje.“ (20) Netreba, ale, zabúdať na konzumáciu v rozumnom množstve.

Zobrazovacie metódy zaujímajú v diagnostickom, ale aj terapeutickom, postupe dôležité miesto. Ak vás postihla nejaká vážnejšia choroba, poväčšine sa im nevyhnete. Nič v medicíne nie je bez rizika a teda je namieste otázka, čo sa mi pri takomto vyšetrení môže stať. Ako by ste reagovali vy, keby vám lekár povedal, že potrebuje röntgenový snímok pľúc? Bez problémov alebo ďakujem, radšej nie? Poďme sa pozrieť, ako je to v skutočnosti s rizikami.

Ultrasonografia (USG)

Často nazývaná ultrazvuk. Zvuk je vlastne mechanické vlnenie s určitou frekvenciou. Počuteľný zvuk, teda ten zvuk, ktorý dokáže rozkmitať bubienok v uchu, má frekvenciu od 20 do 20 000 Hz. Ak zvýšime frekvenciu nad 20 kHz, hovoríme o „ultrazvuku“, ktorý nedokážeme vnímať (napr. delfíny, netopiere to dokážu). Podstata sonografie spočíva v tom, že rôzne tkanivá majú rôznu akustickú impedanciu (teda odpor). Ultrazvukové vlny tkanivami čiastočne prechádzajú a čiastočne sa odrážajú práve na základe impedancie. Spätne odrazené vlny sú registrované a počítačový program na ich základe vytvorí obraz, ktorý vidí lekár na monitore. USG sa využíva skoro v každom odbore (gynekológia, interná medicína, chirurgia, neurológia, …) práve pre svoju dostupnosť, bezpečnosť a vyťažiteľnosť. Ide prakticky o vyšetrenie bez rizika, ultrazvukové vlny nemôžu nijakým spôsobom poškodiť tkanivá.

Teoreticky by mohlo dôjsť k zahriatiu plodovej vody, pri vyšetrovaní plodu, čo by mohlo spôsobiť poruchu jeho vývoja, no to by musel gynekológ pôsobiť ultrazvukom na jedno miesto dlhú dobu (aj pár minút) (1). Aby sa nič nepodcenilo, tak sa pristupuje aj k takémuto bezpečnému vyšetreniu s obozretnosťou. USG sa nemá používať na iné ako medicínske účely (ako napr. iba natočenie videa s pohybom plodu bez ďalšieho vyšetrenia). Fotografia, ktorú vám urobí gynekológ počas bežnej prehliadky je v poriadku, nie je dôvod na obavy.

V tehotenstve sa za normálnych podmienok majú vykonať štyri USG vyšetrenia, ktoré plne stačia, ak sa plod vyvíja normálne. Prvé sa robí pri prvej návšteve gynekológa, a slúži na potvrdenie vnútromaternicovej gravidity, na určenie počtu plodov, ich vitalitu, atď. Ďalšie potom v 11.-14., 18.-20. a 28.-32. týždni.

Pri každom vyšetrení sa gynekológ zameriava na niečo iné. Pri prvom vyšetrení sa merajú niektoré rastové parametre a hľadajú sa príznaky, ktoré by poukazovali na vyššie riziko genetickej chyby (napr. nuchálna translucencia). Pri druhom sa lokalizuje placenta, a hľadajú sa možné vrodené vývojové chyby. Pri poslednom sa, okrem iného, merajú tzv. prietoky, ktoré gynekológovi povedia, či je placenta dostatočne funkčná, či nehrozí plodu nedostatok kyslíka. Bližšie informácie tu a tu.

Tieto vyšetrenia sú dôležité a nepredstavujú pre plod nijaké riziko. Naopak, ich nevykonanie by pre plod, ale aj matku mohlo dopadnúť zle, kedy by sa napr. neodhalila porucha placenty a plod by umrel na nedostatok kyslíka, alebo by mohol mať neurologické problémy v dôsledku hypoxie.

Skiagrafia

Alebo, ľudovo, röntgen. Na rozdiel od USG využíva elektromagnetické vlnenie o určitej vlnovej dĺžke. Elektromagnetické vlnenie je široké spektrum zahŕňajúce ultrafialové svetlo, infračervené svetlo, viditeľné svetlo, mikrovlnné žiarenie, atď. Vždy to závisí od vlnovej dĺžky (napr. viditeľné svetlo ju má cca 400-700 nm). Röntgenové žiarenie má vlnovú dĺžku od 0,01 do 10 nm. Podstata vyšetrenia spočíva v ožiarení určitej časti tela. Žiarenie prechádza cez telo, v tkanivách je čiastočne absorbované, v závislosti od zloženia tkanív a zbytok žiarenia, ktoré prešlo cez telo sa zachytáva na detektore. Ak bolo žiarenie absorbované vo vysokej miere, zachytené žiarenie na detektore bude veľmi nízke a vznikne obraz zatienenia (napr. kosti absorbujú veľa žiarenia, preto vzniká tieň). Áno nepomýlil som sa, pri popisovaní RTG obrazu je všetko biele „zatienenie“ a všetko tmavé „prejasnenie“ – vzniká teda negatív. Najčastejšie sa využíva RTG hrudníka. Výsledný obraz informuje lekára o prípadných zlomeninách kostí, o stave bránice, a stave pľúc a o tvare srdca. Pri bežnom RTG vyšetrení sa robia dve projekcie, najčastejšie zadopredná a bočná.

Aké sú riziká? Röntgenové žiarenie je podľa WHO karcinogénne, pretože môže poškodiť DNA, spôsobiť jeho mutáciu. Bezpečnosť závisí od intenzity žiarenia a od množstva. Vzťah medzi dávkou žiarenia a účinkom na naše telo môže byť dvojaký – deterministický a stochastický. Čo tieto cudzie slová znamenajú? Deterministický princíp hovorí o tom, že existuje prahová dávka, pri opakovanom ožarovaní stúpa intenzita príznakov. Výsledkom je zánik, smrť bunky, ktorá bola opakovane poškodzovaná. Takto vznikajú napr. akútna choroba z ožiarenia alebo poškodenie plodu ožiarením. Druhý, stochastický princíp, sa uplatňuje pri rozvoji zhubných nádorov v dôsledku ožiarenia. Pri stochastickom princípe nedochádza k smrti bunky, ale k jej mutácii. Neexistuje prahová dávka, nevieme povedať, kde je hranica, pod ktorou nehrozí riziko zhubného zvrhnutia bunky a nad ktorou je to veľmi pravdepodobné.

Hoci vplyvom ionizačného žiarenia (kam patrí aj rtg žiarenie)  vznikajú radikály, ktoré poškodzujú DNA, netreba sa ľakať. Bunka má niekoľko mechanizmov, ako opravovať poškodené časti DNA, preto ani desať, ani pätnásť snímkov, za krátku dobu neznamená automaticky rozvoj nádorového ochorenia. Opravy DNA sa dejú aj v zdravom tele často, a je veľmi pravdepodobné, že aj  v tejto chvíli, keď čítate tieto riadky je vo vašom tele nejaká bunka, s chybnou DNA a kde už regulačné mechanizmy a/alebo imunitný systém pracujú, aby sa všetko napravilo.

Dávka, ktorú pacient obdrží pri bežnom vyšetrení nie je nebezpečná. Jeden snímok hrudníka nám dá takú dávku žiarenia, ako prirodzená rádioaktivita z prostredia v priebehu 10 dní. (2) Rádioaktivite sme totiž vystavovaní v každej chvíli a vždy sme aj boli (spomeniem vesmírne žiarenie). Jedno vyšetrenie  spôsobuje menej ako 0,0001% smrteľných prípadov na milión obyvateľov.

Riziko je, samozrejme, vyššie u detí, tehotných žien, atď. Jeden snímok hrudníka môžeme prirovnať k vyfajčeniu 1,5 cigarety, kedy telo absorbuje cca 0,04mSv.

Počítačová tomografia (CT)

CT využíva taktiež röntgenové žiarenie. Žiarenie prechádza vrstvou tkaniva vo viacerých rovinách, zachytí sa detektorom a obraz sa digitálne spracuje. Oproti skiagrafii je lepšia vyťažiteľnosť, obraz je jasnejší, sú jasnejšie hranice tkanív, avšak, vzhľadom k tomu, že jedným bodom tkaniva prebieha viacero röntgenových vĺn, radiačná záťaž je vyššia. CT brucha alebo hrudníka prináša radiačnú záťaž rovnajúcu sa radiačnej záťaži z prostredia v priebehu 4-5 rokov (pri CT hlavy je to cca 40 rokov). Riziko vzniku rakoviny je 0,1-0,01 %.

Uvádza sa, že v USA môže byť v súčasnosti 1,5-2 % onkologických ochorení spôsobených CT vyšetreniami. (3) Je preto potrebné indikovať CT vyšetrenie len v prípade, že benefit prevýši riziko. V prípade cievnej mozgovej príhody (porážky) musí lekár vedieť, či ide o krvácanie do mozgu alebo či ide, naopak, o upchatie tepny, ktorá zásobuje určitú časť mozgu. Porovnajte si, aký veľký je rozdiel medzi týmito dvoma stavmi s rovnakými prejavmi. (4) Zistenie príčiny má dôsledok na terapiu, ktorá, ak je začatá do 4 hodín od vzniku mozgovej príhody, môže pacienta úplne zbaviť neurologického deficitu a zachrániť od doživotnej invalidity.

CT vyšetrenie sa má vykonať pri vážnych stavoch alebo pri podozrení na ne. Nie je chybou niekoľkokrát ho zopakovať, ak je cieľom monitoring pacienta. Neskoré odhalenie, napr. znova sa zväčšujúceho nádoru, by mohlo mať fatálne následky.

Magnetická rezonancia (MRI)

Magnetická rezonancia využíva zmenu magnetických momentov jadier niektorých prvkov (hlavne vodíka) v silne statickom magnetickom poli po aplikácii rádiofrekvenčných pulzov. Využívajú sa magnetické vlastnosti atómov, z ktorých sú tkanivá zložené.

Oproti CT vyšetreniu prináša MRI vyššiu citlivosť, pri zobrazovaní mäkkých tkanív (napr. plaky pri sclerosis multiplex nie sú na bežnom CT skoro vôbec viditeľné), možnosť zobrazenia v ľubovoľnej rovine a absenciu ionizačného žiarenia, ktoré telu škodí.

Prečo sa teda nepoužíva len MRI? Pretože nie je tak dostupné ako CT, je drahšie, nie každá nemocnica si ho môže dovoliť. Plus, ak hovoríme napr. o mozgovej príhode, MRI nedokáže presne rozlíšiť medzi čerstvou krvou a inými tekutinami, preto je CT stále prvou voľbou. Skrátka, pri niektorých stavoch je viac prospešné CT alebo iné vyšetrenie ako MRI.

Aké sú riziká? Neboli jednoznačne preukázané, no aj tak sa, pre istotu, neodporúča absolvovať vyšetrenie v prvom trimestri. Samozrejme sa nesmie zabudnúť, že vyšetrenie nie je vhodné pre pacientov s kovovými implantátmi, srdcovými strojčekmi, kochleárnymi aparátmi, atď. (5)

Nukleárna medicína – scintigrafia, SPECT, PET

Toto vyšetrenie spočíva v aplikácii rádioaktívnej látky naviazanej na špeciálnu molekulu do krvi (tzv. rádiofarmaká) . Molekula sa naviaže na konkrétne miesta v ľudskom tele, spoločne s rádioaktívnou látkou. Pomocou gamakamery dokážeme zachytávať žiarenie, ktoré vychádza z ľudského tela.

Pri bežnom RTG je teda zdroj žiarenia mimo tela, pri scintigrafii je priamo v tele. Výsledný obraz nám nehovorí nič o vzhľade tkaniva či orgánov, ale o ich metabolickej aktivite, o ich funkcii (pozri ilustračný obrázok). Rádiofarmaká sa najviac akumulujú v mieste najvyššej metabolickej aktivity. Vyšetrenie nám umožňuje lokalizovať napr. nádorové procesy (6) . Keďže ide o rádioaktívne látky, jednoznačne existujú riziká, sú však nižšie ako pri CT. Záleží, samozrejme, na tom, o aké vyšetrenie ide, vo všeobecnosti však môžeme prirovnať riziká scintigrafie k rizikám bežného RTG vyšetrenia.

Vyšetrenie je bezbolestné, občasne sa objaví mierny diskomfort. (7)

Záver

Obrazy získané pri spomenutých zobrazovacích vyšetreniach, napomáhajú diagnostike, urýchľujú začatie terapie a tým pádom zlepšujú prognózu. Vyšetrenia nie sú bez rizika, pri ich indikácii je vždy potrebné si uvedomiť, prečo potrebujem toto vyšetrenie a ako to môže zmeniť terapiu.

Pre porovnanie: pri RTG hrudníka absorbujeme 0,04 mSV, pri scintigrafii pľúc 1,1 mSv. Obe, štatisticky, predstavujú menej ako 0,0001 % smrteľných prípado. Pri CT hrudníka absorbujeme 9,4 mSv, približne rovnako aj pri PET-FDG vyšetrení, čo je menej ako 0,001% smrteľných prípadov. Dopravné nehody predstavujú 0,01 % smrteľných prípadov. A vyfajčenie 15 cigariet denne je o kúsok menej ako 0,1% smrteľných prípadov.

Ak sa, teda, obávame o svoje zdravie, mali by sme začať niekde inde. (zdroj: prednáška doc. MUDr. Lepeja, CSc. z Inštitútu nukleárnej a molekulárnej medicíny v Košiciach, ktorú kvôli autorským právam nemôžeme zverejniť )

Článok od nášho redaktora na SME Veda k cyklu Revolúcie v medicíne.

Článok o tom, ako je to s vrodenými vadami srdca, a ako medicína pokročila v pomoci “modrým deťom”.